V prvej časti nášho putovania za keškami pre naplnenie kalendára Jasmer Challenge ste si mohli prečítať, čo sme my, dvaja Slováci, zažili v slnečnej Kalifornii. Ako sme vám sľúbili, tentoraz vás zavedieme na chladný sever. Navštívime zasnežené hory a husté lesy štátov Oregon a Washington aj ich hlavné mestá Portland a Seattle. A keď už tam budeme, nazrieme aj do hlavného sídla geocachingu. Pokiaľ sa niekedy vyberiete zbierať popísané kešky, môžete naše skúsenosti využiť ako predprípravu. My sa cítime ako objavitelia doteraz.
Oregon, kolíska geocachingu
Čo by to bol za lov najstarších kešiek, keby sme nenavštívili miesto, kde bola uložená tá úplne prvá? Z Kalifornie sme kvôli tomu museli presunúť oveľa severnejšie, do Portlandu, hlavného mesta štátu Oregon. Priamy let sa nám zohnať nepodarilo, museli sme letieť do mesta Seattle, požičať si auto a ním sa presunúť späť do Portlandu. Priznám sa, v ten deň som Sprievodcovi ani náhodou nezávidel. Najprv šoféroval 400 kilometrov z nášho ubytka pri Národnom parku sekvojí na letisko v San Franciscu. Potom sme absolvovali let a všetky tančeky okolo neho, a nakoniec šoféroval ďalších 300 kilometrov do Portlandu. To všetko za jeden deň a navyše väčšinu času v nepríjemnom, hustom lejaku.
Obmedzenie mladých šoférov
Pýtate sa, prečo som ho nevystriedal? Požičovne áut majú v pravidlách obmedzenie vodičov mladších ako 25 rokov. Ak by som chcel šoférovať, zaplatili by sme za to dvojnásobok. Platby za požičanie áut aj tak tvorili nezanedbateľnú časť našich výdavkov za tento výlet, preto sme sa rozhodli, že ich nebudeme viac zvyšovať.
Aký je Portland?
Ak sa ma spýtate, aký je Portland a čo sa v ňom oplatí vidieť, odpoviem jednoducho: „Netuším.“ V Portlande sme síce bývali, no v skutočnosti sme v ňom vôbec neboli. Väčšinu času sme strávili lovením niekoľkých kúskov zo zoznamu najstarších kešiek na svete. Každá sa nachádza ďaleko od centra mesta, a aby to bola ešte väčšia sranda, jedna leží 50 kilometrov na východ, ďalšia 30 na juh. Navyše je väčšina z nich umiestnená dosť ďaleko od cesty. V hľadáčiku sme mali päť kešiek s exotickými štvormiestnymi GC kódmi a ich hľadanie (spolu s niekoľkými krabicami po ceste) nám zabralo takmer dva dni. Prečo sme si nevybrali nejaké ľahšie prístupné kúsky? Dôvod je prostý. Iné kešky založené v našich vysnívaných mesiacoch tu nie sú.
GCA5: Hembre Ridge
Ako prvú sme sa rozhodli navštíviť „Hembre Ridge“ (GCA5) z novembra 2000. Nachádza sa najďalej zo všetkých naplánovaných kešiek, až sto kilometrov západne od Portlandu. Hornatý les oblasti Tillamook State Forest je popretkávaný cestami rôznej kvality. Slúžia na prepravu ťažobných strojov a lesníckych džípov. Určite si viete predstaviť, že nie sú práve najrovnejšie. Vyzeralo to, že dostať sa od hlavnej cesty ku keške a zase späť nám bude trvať niekoľko hodín. Rozhodli sme sa preto využiť požičané auto a dostať sa čo najbližšie. Hneď na prvej ceste sa ukázalo, že štýl, akým sme v požičovni vyberali auto – toto červené sa mi páči, berieme ho – nebol úplne najšťastnejší. Párkrát sme podvozkom auta šuchli o nerovnosti alebo haluze ležiace na ceste., Ak sme nechceli prederaviť podvozok alebo odtrhnúť výfuk, tie najväčšie sme museli odstrániť ručne.
Až na vrchol
Keď sme vystúpili vyššie, zjavili sa pri ceste fľaky snehu. Po chvíli sa zmenili na tenučkú, no takmer súvislú snehovú pokrývku. Niekoľko stoviek metrov od kešky sme usúdili, že ak budeme pokračovať ďalej, koledujeme si o zapadnutie do nejakej jamy. S ohľadom na auto sme radšej zaparkovali a zvyšok prešli pešo. Kešku sme nakoniec objavili úplne hore na vrchu Hembre Ridge. Podľa listingu tu boli v čase založenia krásne výhľady, dnes je však okolie zarastené mladým smrekovým lesom. Plaketu na pamiatku ownera, ktorý v roku 2003 zomrel, sa nám pod snehom nájsť nepodarilo. Na spiatočnej ceste sme stretli miestneho týpka na klasickom americkom „trucku“. Veru, musel si riadne klopkať po čele, či nám náhodou nešibe.
GC16: Geodiaľnica
Druhou prastarou keškou nájdenou počas tohto dňa bola „GC16 6/4/2000“ (GC16) založená v júni 2000. Táto je pre zmenu uložená v lese priamo na juh od centra Portlandu. Museli sme sa vrátiť do mesta a odtiaľ sa napojiť na druhú diaľnicu. Rýchlemu presunu nepomohli ani poobedňajšie zápchy, ku keške sme sa dostali až podvečer. Odlov bol však jednoduchší. Nemuseli sme sa trepať do kopca, ani hľadať pod snehom. Od parkoviska vedie k úkrytu široká, trochu blatistá lesná cesta a neskôr slušne vyšliapaný lesný chodníček. Alebo, aby som použil reč nášho kmeňa, geodiaľnica. Z jej šírky nám bolo úplne jasné, že sa tadeto premelie poriadne veľa kešerov.
Original Stash Tribute Plaque
Miesto, ktoré by sa s miernou dávkou nadsadenia dalo nazvať Mekkou geocachingu, sa nachádza v nenápadnej zákrute úzkej lokálnej cesty. Neďaleko leží malá, nezaujímavá dedinka Viola. Pre kešerov má však toto miesto obrovský význam. Práve tu 3. mája 2000 založil Dave Ulmer prvú kešku na svete. Na stránke Geocaching.com bola zaznamenaná ako „The Original Stash“ pod kódom GCF. Dnes je už síce archivovaná, no neďaleko pôvodných súradníc je umiestnená pamätná plaketa s nápisom „Original Stash Tribute Plaque“ (GCGV0P). Dovolím si tvrdiť, že fotka na tomto mieste by mala byť súčasťou galérie každého kešera-cestovateľa. Len niekoľko desiatok metrov od plakety nás čakal ďalší dinosaurus, keška „Un-Original Stash“ (GC92) z októbra 2000.
Mount Hood National Forest
Plaketu sme navštívili, no máj 2000 sme si v pomyselnej tabuľke vyškrtnúť nemohli. Pôvodná keška síce bola založená v máji, no plaketa je výrazne novšia. Vydali sme sa preto ďalej, do hornatého terénu vzdialeného zhruba 70 kilometrov juhovýchodne od Portlandu. Na okraji obrovskej chránenej lokality Mount Hood National Forest s rozlohou viac ako 4300 km2 nás čakali kešky GC12 a GC17. Najmä tá druhá vyzerala ako slušná výzva. Log miestneho kešera z predchádzajúceho dňa sľuboval vysoké snehové záveje už na začiatku niekoľkokilometrového výšľapu. Vďaka nemu sme však prišli dostatočne vybavení. V batohu nám nechýbali čiapky ani rukavice, dokonca sme si pribalili aj igelitové vrecká do topánok. Mali zaručiť, že naše nohy zostanú aspoň relatívne v suchu a čuduj sa svete, tento nápad skutočne aj fungoval.
GC12: Wildcat Mountain
Sľubované záveje na začiatku chodníka sme nenašli. Dôvodom bola zrejme odlišná trasa. Nevyrazili sme totiž priamo do kopcov ku GC17, najprv sme zamierili po vrstevnici ku keške „GC12 5/12/2000“ (GC12). To, čo na mape vyzeralo ako jednoduchá a rýchla prechádzka, v skutočnosti znamenalo náročné predieranie sa cez stromy popadané pod ťarchou zimného snehu krížom cez chodník. Zem pod nohami sa občas nečakane zmenila na potok a vtedy sme sa museli doslova brodiť. Viete si predstaviť, akú sme mali radosť, keď sa nám konečne podarilo predrať sa až ku keške. Viac ako slová vám určite povie môj výraz na fotke z nálezu.
GC17: Bojové podmienky
Cesta ku GC12 bola náročná, no nebolo to nič v porovnaní s tým, čo nasledovalo. Zo začiatku to vyzeralo fajn. Úzky, no schodný chodníček stúpal len pomaly a viedol nás serpentínami cez vysoký les. Očarení sme sledovali, ako na vetvách stromov pribúda množstvo snehového poprašku. V jednom momente sa však táto idylka pokazila. Vysoké stromy skončili a prepustili miesto mladšiemu lesu. Snehu pribúdalo. Najprv nám siahal len po členky, o chvíľu už po kolená. Bol tvrdý a zmrznutý, takže sme sa nezabárali pri každom kroku, len pri každom piatom. Keď som sa prvýkrát zaboril až po pás, začal som trošku pochybovať, či sa ku keške vôbec dostaneme. Nakoniec sme sa prebojovali až na hrebeň.
Pozor na medvede!
Od kešky nás delilo už len pár stoviek metrov, najhorší terén však ležal pred nami. Les bol taký nízky, že sme sa predierali cez suché a škrabľavé smrekové vetvičky. Do snehu sme sa zabárali čoraz častejšie. V jednom momente nám trasu skrížili akési zvieracie stopy. Po letmom preskúmaní sme ich jednoznačne identifikovali ako medvedie. Boli čerstvé, staré sotva pár hodín, keďže predchádzajúcu noc husto snežilo. Odtlačky láb boli veľké zhruba ako moja dlaň, nešlo teda o extrémne veľkého jedinca, no po stretnutí s ním sme aj tak netúžili. S malou dušičkou sme dúfali, že macko odišiel za svojimi záležitosťami čo najďalej.
Šťastena, pomôž!
Konečne sme prekonali posledné metre. Z čistinky, kde sme sa zastavili, bol krásny výhľad na Mount Hood, najvyššiu horu štátu Oregon. Vlastne je to stratovulkán s výškou úctyhodných 3429 metrov. Keď sme sa dostatočne vynadívali, pustili sme sa do hľadania kešky „Geocache 7/21/00“ (GC17). Takmer okamžite sme narazili na problém. Keška má síce úžasne presný hint, ale čo z toho, keď sa celý viaže na lavičku, a lavičky nikde? Aby som bol presný, ona tam zrejme niekde aj bola, ale ukrytá hlboko pod snehom.
Prvých desať minút hľadania sme strávili bezcieľnym potulovaním sa po okolí a obzeraním všetkých smriečkov s nádejou, že sa na nás usmeje Šťastena. Keď nám došlo, že to takto nepôjde, pokúsili sme sa odhadnúť, kde by sa asi tak lavička mohla nachádzať. Presne podľa hintu sme si odrátali tri stromčeky až k väčšiemu stromu, kde mal byť peň s keškou. So far, so good.
Vzdáme sa! To teda nie!
Z pňa trčal len vŕšok, vrstva snehu bola hrubá a poriadne zmrznutá, žiaden prašan. Máme sa pustiť do hrabania rukami a improvizovanými nástrojmi alebo uznať porážku? Ale výzva je výzva. Keďže náhradná krabica pre tento mesiac nebola, začali sme obkopávať (snáď ten správny) peň. Pri zdĺhavom a únavnom kopaní sme sa striedali, no stále nič. Nakoniec som takmer neuveril, aké šťastie máme, keď som rukou až po rameno zastrčenou do vykopanej diery nahmatal niečo plastové. Konečne sme tú potvoru našli!
Trvalo ešte ďalších pár minút, kým sa mi ju podarilo vyslobodiť z mrazivého objatia. Potom nasledovalo už len rýchle logovanie, pár fotiek a mohli sme sa vydať na spiatočnú cestu. Unavení, no šťastní ako blchy. Pri aute sme znovu stáli viac ako päť hodín po tom, čo sme od neho vyrazili. Už v tej chvíli nám bolo jasné, že toto bolo jedno z najzaujímavejších dobrodružstiev, aké sme kedy pri geocachingu zažili.
Žeby nesprávny rating?
Skoro by som zabudol. GC17 má hodnotenie difficulty 1, terrain 1. Dovolím si tvrdiť, že ešte nikdy v živote som ešte nezažil taký nepomer medzi D/T kombináciou a skutočným zážitkom pri lovení kešky. Nehovoriac o radosti pri jej nájdení. Napriek všetkým trablom odporúčam túto 1/1 kešku vrátane slušnej túry každému. Len, ak sa dá, choďte na ňu v letných mesiacoch. A pozor na medvede!
Vancouver alebo Seattle? To je otázka!
V hlavnom meste štátu Washington sme strávili dva dni. Pôvodne sme plánovali, že jeden padne na návštevu Kanady, chceli sme vidieť Vancouver. Keď sme však zvážili, že kanadský Vancouver je od amerického Seattle vzdialený vyše 200 kilometrov a výlet by bol doslova na otočku, zmenili sme názor. Navyše Sprievodca už má Kanadu vyfarbenú a mne na tom zase až tak veľmi nezáleží. Rozhodli sme sa teda zostať na jednom mieste, preskúmať Seattle a trošku „vypustiť paru“. Bolo to ozaj dobré rozhodnutie. Zrazu sme mali dosť času na odlov zvyšných kešiek z nášho zoznamu a navyše sme si vychutnali návštevu Geocaching Headquarters.
V hlavnom stane geocachingu
Je mi jasné, že väčšina z vás aspoň tuší, čo to ten Groundspeak vlastne je. Tým, čo to nevedia, ho predstavím aspoň v skratke. Spoločnosť Groundspeak vlastní a spravuje stránky Geocaching.com aj niektoré ďalšie domény. Poskytuje zázemie pre naše hľadačské chúťky a sústavne vymýšľa novinky, aby nám hru trošku okorenila. Samozrejme, nedá sa povedať, že by sa mi pozdávali všetky inovácie, ale celkovo vzaté robia slušnú robotu. Sídlo firmy je vo Fremonte, jednej z mestských častí mesta Seattle. Kancelárie zaberajú len jedno poschodie neveľkej administratívnej budovy. Každý kešer môže hlavný stan geocachingu navštíviť, na tieto účely je tu otvorené návštevnícke centrum.
Čo zaujímavé sa v HQ dá robiť?
Môžete si odloviť kešku „Geocaching Headquarters“ (GCK25B), za ktorú získate do svojho profilu jedinečnú ikonu. Aktuálne má na konte takmer 4000 FP. Loguje sa tak, že si vo fotobúdke vyrobíte sériu štyroch fotiek a vložíte ich do logbooku. V keške je neustále veľké množstvo TB a GC z rôznych kútov sveta. Prinášajú ich návštevníci a iní kešeri ich zase vezmú o kúsok ďalej. Aj my sme zopár previezli do Európy a potom sa ich pokúsili poslať do ich cieľových staníc. Môžete si pozrieť a zalogovať vystavené raritné trekovacie predmety, medzi inými aj obidva travelbugy, ktoré navštívili Medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS.
Veľký brat ťa vidí!
Môžete si odfotiť priestory návštevného centra, spraviť si selfie s obrovským travelbugom alebo s geokešerským maskotom Signálom. Porozprávate sa nielen s ostatnými návštevníkmi, ale určite vás prídu pozrieť aj niektorí lackeys a takmer vždy sa zastaví aj niektorý zo zakladateľov. Môžete si kúpiť produkty z oficiálneho shopu – tričká, geocoiny aj rôzne špeciálne krabičky na kešky. Na stene visí obrovská televízna obrazovka. V reálnom čase sa na nej zobrazujú logy prichádzajúce z celého sveta. Takže pozor na to, čo do logov píšete, možno si to práve niekto číta na televíznej stene v ďalekom americkom meste Seattle!
HQ GeoTour
Podarenou atrakciou je aj mini séria kešiek HQ GeoTour v pešej vzdialenosti od hlavného štábu. Autormi sú lackeys, zamestnanci HQ. Vyznačujú sa pekným prevedením („HQGT: Chairy Tree“, GC2AD97) alebo vás prevedú zaujímavými miestami mesta Seattle. Napríklad taká „HQGT: Troll Droppings“ (GC20Y24) je umiestnená pri slávnom fremontskom trollovi, obrovskej hlinenej soche ukrytej pod mostom Aurora. Každá keška obsahuje klieštiky podobné tým, aké sa používajú na orientačný beh. V návštevníckom centre dostanete špeciálnu knižočku (HQ Passport) v tvare amerického pasu. Do nej si budete klieštikmi značiť návštevy jednotlivých kešiek. Ak sa vám podarí vyplniť celú knižočku, dostanete pečiatku a do svojej zbierky získate atribút GeoTour.
Obedný event
Mesto Seattle, časť Fremont, čas obednej prestávky. Sprievodca naplánoval svoj 42. event v pivovare (GC7272Y) neďaleko HQ. Chceli sme aspoň niektorých lackeys spoznať osobne. Plán sa podaril. Stretli sme sa s Bryanom (jedným z troch zakladateľov a aktuálnym CEO Groundspeaku), Love (má pod palcom návrhy nových trekovateľných predmetov) a Moun10Bike (autorom prvého geocoinu a zakladateľom jednej z APE kešiek). Bol som prekvapený, akí neskutočne fajn sú to ľudia a ako sme sa vedeli bez problémov porozprávať. Asi je to tým, že máme spoločné postihnutie.
Príbeh o takmer stratenej APE keške
Jon (Moun10Bike) nás po evente zobral tam, kam sa kešer len tak nedostane – do útrob HQ. Ukázal nám svoju úžasnú zbierku geocoinov, naozaj tých prvých ever, a dlho stratenú krabicu APE kešky „Mission 9: Tunnel of Light“ (GC1169). Porozprával nám príbeh o tom, ako sa im ju len nedávno podarilo znovu objaviť. Asi viete, že tieto kešky sa nedajú obnoviť. Akonáhle je originálna nádoba zničená, keška ide navždy do archívu. Dlhých päť rokov to vyzeralo, že aj APE umiestnenú neďaleko mesta Seattle postihol tento osud.
Autor kešky sa však rozhodol, že sa ju spolu s kolegami pokúsia nájsť. Oslovili profesionálneho hľadača nezvestných ľudí, a ten dal na stôl teóriu vychádzajúcu z vlastnej mnohoročnej praxe. Ten, kto v roku 2011 kešku odcudzil, ju takmer určite neodniesol preč. Zrejme ju len pohodil niekde bokom. Predsa len ide o veľký a ťažký ammo box, komu by sa chcelo vláčiť ho tri kilometre k najbližšej ceste? Podľa sklonu terénu navrhli niekoľko vhodných lokalít a trajektórií pádu APE boxu dole kopcom. Napokon zorganizovali pátraciu výpravu a vyrazili do terénu. A skutočne, po krátkom hľadaní sa jednej zo skupiniek krabicu podarilo nájsť! Bola pohodená nižšie na svahu len niekoľko stoviek metrov od pôvodného miesta uloženia.
Návrat domov
Cesta domov už bola klasika. Dlhá, nudná cesta lietadlom, okorenená len krátkym medzipristátím v štáte Minnesota. Mali sme dosť času, tak sme si ho z letiska odbehli vyfarbiť. Podarilo sa, ale našli sme iba čudné krabice voľne pohodené v kríkoch.
Splnili sme výzvu?
Pýtate sa, či sa nám podarilo splniť náš najdôležitejší cieľ? Áno aj nie. Všetky vopred naplánované staré kešky sa nám odloviť podarilo, zvyšné počas posledného dňa v meste Seattle a jeho okolí. Celý kalendár „Finds by hidden month“ sme však nevyfarbili, august 2000 zostal biely. Na západnom pobreží USA sa totiž žiadna aktívna keška z toho mesiaca už nenachádza. Sprievodca však našiel kešku založenú v poslednom chýbajúcom mesiaci na predmestí Stockholmu (GC4D). Ďalší výlet sme si naplánovali na jeseň a v čase písania tohto článku sme hrdí na to, že máme Jasmer Challenge splnenú.
Zopár postrehov na záver
Okrem kešerských zážitkov pridám na záver aj zopár postrehov z bežného života v USA.
Celé Spojené štáty sú popretkávané hustou sieťou diaľnic. Často majú aj päť pruhov jedným smerom, preto nie je problém rýchlo prekonať dlhé vzdialenosti. Medzi výnimky, samozrejme, patria ranné a poobedňajšie špičky vo veľkých mestách. Často sú na chlp rovnaké ako bratislavský Prístavný most v piatok podvečer. Američania takmer výlučne jazdia s automatickou prevodovkou. Na šoférovanie v požičaných autách si musel Sprievodca zvyknúť, no nakoniec to bolo oveľa pohodlnejšie ako jazda v našom domácom maznáčikovi s manuálom.
Pivo a káva
Na internete koluje vtip prirovnávajúci americké pivo k vode. Kvôli vulgarizmom vám ho radšej nepoviem, ale v štátoch na západnom pobreží USA to neplatí. V každom lepšom podniku natrafíte na jedno aj viac druhov chutného piva typu IPA. S kávou je to horšie. V podnikoch zvyčajne dostanete len dosť hnusnú, permanentne zohrievanú prekvapkávanú kávu. Ten obraz určite poznáte z amerických filmov: reštaurácia plná sladkých a voňavých šišiek s dierkou (donuts), štebotajúca mladá čašníčka dolieva hosťom kávu zo sklenenej kanvice. Tak to tam skutočne funguje, len tie čašníčky od natáčania trošku zostarli a jemne sa zaguľatili. Na jediné naozaj kvalitné espresso sme natrafili až na záver nášho pobytu v meste Seattle.
Amerika? Určite áno!
Nakoniec poviem už len toľko: Oregon, Washington, Portland, Seattle, všade bolo super. Dovolenku som si naozaj užil. Ak budete mať možnosť vydať sa do USA, určite ju nepremeškajte. A ak sa pri vašom výlete inšpirujete týmto článkom, budem veľmi rád.
Autor textu: Soilworker
Autori fotografií: Soilworker a Sprievodca
Editori: schevka a geoPetros
