Terčom prvého e-rozhovoru nášho časopisu sa stal večne cestujúci slovenský reviewer Vršo. Konečne sa nám po dva a pol roku existencie časopisu podarilo stretnúť na dostatočne dlhý čas, aby sme sa mohli výdatne porozprávať. Ako sa medzi všetky jeho aktivity zmestí ešte aj na čas náročná dobrovoľná práca reviewera? Navštívil už na svojich cestách všetky kontinenty? Bol aj na povestnom E. T. traile? Počas veľmi zaujímavého rozhovoru sme Rasťovi položili tieto a ešte mnoho ďalších zvedavých otázok.
Začnem úplne zásadnou otázkou, ktorá trápi celé Slovensko: Koľko má reviewer Vršo nájdených kešiek?
Á! Ako vieš, že to chcú ľudia vedieť?
No, vždy to akosi na eventoch príde na pretras.
Dobre. Reálne to je niekde okolo 20 tisíc kešiek. Posledné tri-štyri roky už hľadám len veľmi málo, ale predtým som absolvoval všetky významné svetové powertraily. Zalogovaných mám len necelých päťtisíc, pretože som väčšinu powertrailov nezalogoval. Prešiel som už všetky možné, švédske, španielske, portugalské, nemecké, niekoľko kanadských a amerických… Teraz logujem, ale len tie kešky, ktoré nájdem popri cestovaní, aby som si vyfarbil mapu. Napríklad teraz som bol na dlhšej ceste, prešli sme Ukrajinu, Rusko, Kazachstan, Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko. Bolo to už pred dvomi mesiacmi, no ešte stále som nájdené kešky nezalogoval a to sme si kvôli jednej v Kazachstane spravili zachádzku asi 300 kilometrov tam aj naspäť.
Bol si aj v Nevade na E. T. traile?
Jasné. Na E. T. Highway som dal 1530 kešiek za 24 hodín. Boli sme štyria, robili sme to s mojím synom Radkom a ešte dvomi ďalšími chlapmi. Začali sme makať presne o dvanástej v noci a vyzbierali sme ju celú. Skončili sme dve hodiny pred polnocou, ostatní si išli ľahnúť, ale ja som bol taký rozbehnutý, že som sa ešte vybral do mesta na ďalšie kešky. V tých rokoch totiž mala E. T. Highway „len“ 1500 kešiek. Teraz už má viac, stále sa predlžuje. Mám aj fotku, odfotili sme sa na tom najznámejšom mieste, pri ufónovi, a pri nohách mám číslo 1500. Keď chalani odišli na hotel, ja som ešte do polnoci po meste pozbieral 30 ďalších jednotlivých kešiek. To už bolo oveľa pomalšie, lebo vieš, ako to je, na traile je to veľmi rýchle, tam je to o zastavení každých 161 metrov.
Bolo to len o zbieraní, alebo ste stihli aj niečo zažiť?
Zažili sme tam rôzne veci, napríklad raz sme niekde stáli, tuším to bolo v Nevade. Keš bola skrytá pod kríkom, mám to dokonca aj nafilmované… Išli sme s Radkom pre ňu a zrazu som začul taký čudný zvuk. Pozrel som sa bližšie a presne tam, kam som chcel strčiť ruku, ležal stočený štrkáč, had, čo má na konci chvosta niečo ako hrkálku, ktorou vydáva ten hrozný zvuk. Vytiahol som mobil a z odstupu som do neho štuchol palicou, aby sa stiahol. Toto je asi môj najhorší zážitok, pretože keby som si ho nevšimol a dal tam ruku, tak tu dnes už nie som. Bolo to ďaleko v púšti a tam si nepomôžeš. Telefónny signál žiadny, sto kilometrov do najbližšieho mestečka, čiže to mohlo dopadnúť veľmi zle. Občas pri kešovaní vznikajú aj nebezpečné situácie. A niekedy aj otravné, policajti, pokuty a tak.
Chlapi, s ktorými jazdíte po svete na motorkách, sú tiež kešeri?
Väčšinou nie. Jeden z nich, matoGS, je tiež taký, že si vyfarbuje krajiny. Hľadáme kešky, keď nemáme čo robiť, ale nenaháňame body. Máme stopu, že sme boli v danej krajine. Ale musím sa k tomu vrátiť a zalogovať ich. Všetky nájdené kešky si hádžem do field notes a dúfam, že raz sa mi to podarí. Nerobíme kešerské výlety, ideme si prejsť krajinu na motorkách. Napríklad v Tadžikistane sme našli len dve či tri kešky, takže nie je problém si ich zapamätať.
Ako sa dajú tieto dve tvoje záľuby, motorka a geocaching, kombinovať?
Teraz jazdím na Harleyke. Samozrejme, keď som začal v motorkárskej komunite, majitelia predajne Harley Davidson vedeli, že robím geocaching. Chceli to nejako prepojiť a spopularizovať medzi motorkármi, aby mali motiváciu jazdiť. Párkrát sme si na to sadli a rozmýšľali, ako to spraviť, ale nefunguje to celkom dobre, lebo motorkár musí byť naobliekaný. Chce predovšetkým jazdiť a v tej ťažkej zbroji nie je ľahké ísť niekam pešo. Iba keď je v lete horúco, jazdím na motorke v bežnom odeve. Vtedy nie je problém prejsť sa ku keške, ale inak motorka a geocaching nejdú veľmi dokopy.
Kde všade si už bol? Alebo je jednoduchšie povedať, kde všade si nebol?
Navštívil som už všetky kontinentálne štáty Európy vrátane mojej veľmi obľúbenej Andorry, kde sa mi úžasne páčilo. Chýba mi ešte niekoľko takých, kam sa treba preplaviť, napríklad Faerské ostrovy. Bol som už aj u protinožcov v Austrálii a na Novom Zélande. Austrália má šesť štátov a dve teritóriá, dal som si challenge a v každom z nich som našiel kešky, takže ju mám zafarbenú celú. Tiež som bol v Severnej a Južnej Amerike, Kanade a na rôznych ostrovoch. Z kontinentov nemám už iba Antarktídu.
A po Ázii si sa túlal nedávno…
Áno, presnejšie po strednej Ázii. Prešli sme všetky -stany s výnimkou Afganistanu a Pakistanu, kde sa stále bojuje. V Pakistane pred štyrmi rokmi zahynul náš kamarát Peťo Šperka. Desiati horolezci sa vybrali na najvyššiu pakistanskú horu Nanga Parbat, prišli domáci militanti a celý tábor vystrieľali. Žil v Tatrách a pracoval ako horský vodca. S motorkárskym kolegom matoGS mali vlastný challenge, liezli na najvyšší vrch v každej krajine. Mali pochodené obrovské množstvo štátov.
Máš na neho pekné spomienky?
Peťo Šperka pracoval ako profesionálny horský záchranár vo Vysokých Tatrách. Keď nezachraňoval, robil horského vodcu pri výstupoch na Gerlach. Keď sme kecali o geocachingu, matoGS mu vysvetľoval, ako sa to hrá. A ja mu hovorím: „Peťo, veď aj hore na Gerlachu je keška.“ Ukázal som mu na mape prstom: „Aha, tu je.“ A on mi hovorí: „No teda, bol som už mnohokrát na Gerlachu s turistami. Stojím si hore, pozerám a oddychujem, a chlapík mi hovorí: ‘Idem sa vyčúrať.‘ Nebol prvý ani posledný a ja som sa len divil, prečo práve tam všetkých ťahá čúrať.“ (Od srdca sa smeje.) Mali sme z neho srandu, že sa až po čase dozvedel, prečo väčšina turistov na Gerlachu chodí čúrať na to isté miesto. Ale tajomstvo držali naozaj partizánsky.
Máš v Amerike zafarbených všetkých 50 štátov?
Áno, len nemám všetky zalogované. Zalogovaných mám asi len 22 štátov, ale to je tiež preto, že nemám zalogované všetky tie powertraily. Možno sa mi to raz podarí dokončiť, ale fyzicky som bol v každom štáte v Amerike.
Aj Aljašku?
Nie, Aljašku nie. Vidíš, nejaké drobnosti mi chýbajú, ani na Havaji som nebol. Ale prešli sme autom z West Coast až na East Coast. Chodili sme cik-cak, aby sme videli prírodné krásy, aj aby sme našli všelijaké staré keše. Napríklad vzácna najstaršia keška „Mingo“ s kódom GC30 v Kansase funguje ešte stále presne v pôvodnom „znení“. Našiel som mnohé pôvodné kešky. Je to fajn, keď sa stretnem s ľuďmi z Groundspeaku, spomíname a kecáme a oni prídu s tým, že: „Á, tam niekde máme takúto super kešku, tam si bol?“ Teraz v septembri mi napríklad hovorili, že neďaleko Seattlu obnovili APE cache a že ju pripevnili tak, aby už nezmizla. Páči sa mi, že zachránili keš, mám rád, keď sa dodrží pôvodná myšlienka.
Čo hovoríš na krajiny na Blízkom Východe?
Na budúci rok tam chceme ísť zase a opäť na motorkách. Aj tohto roku sme chceli byť o pár týždňov dlhšie a prejsť viac krajín, ale jeden chlapec sa musel vrátiť skôr, tak sme férovo išli všetci. Navštívil som veľa krajín a ani o jedinej nemôžem povedať, že by tam boli zlí ľudia. Podľa mňa ide o to, ako sa človek správa a aký je priateľský. Ak sú niekde nebezpečné štvrte, treba sa im vyhnúť, veď koniec-koncov také sú aj u nás. V štátoch, o ktorých sa u nás rozpráva, že sú strašne nebezpečné, som sa cítil úplne fajn. Nikdy som nemal žiadny problém. Niektoré moslimské krajiny sú úplne úžasné. Ľudia žijú ťažko, ale sú veľmi pohostinní a ochotní pomôcť. Veľmi si vážim, že napriek tomu, že žijú v ťažkých podmienkach, sú šťastní. Tu je vidno, že ten, kto má veľa peňazí, nemusí byť automaticky šťastnejší.
Aké skúsenosti máš s ľuďmi?
Najčastejšie cestujem do Ameriky, žije tam môj brat. Na Američanoch mám veľmi rád, že sú bezprostrední, ale mám rád aj to, že keď nie sú, tak to aspoň hrajú. Často počúvam otázku: „To ti robí dobre, keď to hrajú?“ A ja odpovedám, že hej. Keď sa na mňa predavačka usmeje, popraje mi dobrý deň alebo sa s radosťou opýta „Ako sa máte?“, mne nevadí, že to má zaplatené. Zlepší mi to náladu, usmejem sa, poviem jej tiež niečo pekné a odchádzam s úsmevom a dobrým pocitom.
Sú aj opačné prípady, keď trafím inú krajinu, kde je výplata malá alebo predavačku šéf práve nahneval, alebo jej iba nikto nepovedal, aby sa usmievala na zákazníka. Namiesto toho, aby ma pozdravila a usmiala sa na mňa, je nahnevaná a vrčí. Potom si tú negatívnu stopu odnášam so sebou. Preto mi to nevadí. Stačí mi týždenný pobyt a keď sa vraciam, už cestou v lietadle sa pripravujem na to, ako tu budem fungovať. Vždy mi to vydrží niekoľko týždňov, kým sa znovu ponorím do nášho nie až tak pozitívneho života. Ale vždy keď prichádzam domov, som nabudený a optimistický. Snažím sa ľudí rozosmiať a rozhovoriť a želám si, aby mi to vydržalo čo najdlhšie.
Stíhaš popri všetkom tom cestovaní a kešovaní ešte aj pracovať?
Som majiteľ spoločnosti, takže sa venujem finančným veciam a smerovaniu firmy. Musím ale skritizovať sám seba, nedávam tomu toľko času, koľko by som mal. Stále treba veľa vecí zlepšiť. Takže súčasnou prioritou sú predovšetkým moja rodina, práca a moje koníčky.
Igi išiel do reviewerského dôchodku, zostali ste sami dvaja s Matúšom. Cítiš nejaký väčší nápor?
Nie, lebo Matúš je najlepší reviewer, akého sme kedy mali. Ďaleko predbieha mňa aj všetkých ostatných. Naopak, odbremenil ma od obrovského množstva vecí a veľmi mi pomáha. Vychádzame spolu veľmi dobre. Nestretávame sa často, ale ešte nikdy nenastala situácia, ktorú by sme nevedeli vyriešiť. Vždy sa dokážeme dohodnúť. Uznávam, že je lepší ako ja, takže ho nechávam, nech si robí, ako chce. Mne nevadí, že mám nejakú „históriu“, na tom si vôbec nezakladám. Práve naopak, mám veľmi rád nových a mladých ľudí. Každý človek, keď začne robiť niečo nové, má viac entuziazmu a chuti, chce veci prerobiť k lepšiemu. Preto mám aj vo vlastnej firme prevažne mladých ľudí. Menia pravidlá, prinášajú vlastný, nový pohľad. Toto je viac ich svet, nie mojej generácie.
Koľko ti práca reviewera zaberá času?
Nerobím len Slovensko, publikujem aj Ukrajinu, Bielorusko a Gruzínsko. Občas sa mi vo fronte zjaví aj americká keška, lebo ľudia občas nepoznajú rozdiel medzi štátom Georgia v USA a Gruzínskom, ktoré sa po anglicky volá rovnako. Predtým som robil ešte aj Balkán, ale vždy, keď začne byť daný štát príliš zaťažujúci, nájdeme lokálneho reviewera. Nie je problém nájsť správneho človeka, lebo vidím, kto ako pripravuje kešky, ako reaguje, keď mu vytknem chybu, či ju spraví aj nabudúce. Roky písomne komunikujeme a veľa hráčov poznám. Viem, akí sú dôslední, či to chcú spraviť dobre alebo či chcú niečo oklamať. My revieweri dobre vieme, kto špekuluje a vymýšľa. Zvyčajne navrhnem rokmi overeného kešera, o ktorom viem, že je šikovný a chce to robiť.
A ten chudák sa potom namiesto kešovania musí venovať reviewerským prácam?
Môžeš napísať, že to úplne pokazí geocaching. Pre mňa bol od začiatku najväčším bonusom FTF hunting, prinášalo to silný náboj, napätie a adrenalín. Raz Igi vypustil sériu kostolíkov. Bolo to asi 11-12 keší, vyšli v noci o desiatej a ja som celú noc až do rána do šiestej sám šoféroval od jednej kešky k druhej. Neboli v jednom meste, jedna bola v Starej Ľubovni, ďalšia v Poprade… Mal som FTF na všetkých. O štvrtej ráno som bol už taký unavený, že som v Košiciach zaspal na parkovisku pri keške. Zrazu mi niekto strašne búcha na okno, pozerám a skoro som sa poskladal od strachu. Tesne pri mojej hlave bola na okienko auta zvonku pritisnutá Ježišova hlava. Bol to lorenzlubos z Košíc, vyzeral úplne ako Ježiš, mal dlhé čierne vlasy a s radosťou ma zdravil.
Kedy si skončil s FTF-kovaním?
Potom, keď som sa stal reviewerom, bol s FTF huntingom koniec. Nemohlo to fungovať. Párkrát som nechal Igimu vo fronte kešky, aby som mohol ísť: „Publikuj ich, kedy chceš.“ Ale nebolo to už ono. Samozrejme, ako reviewer prichádzam aj o všetky multiny a mysterky, lebo vidím ich stejdže aj riešenia. Stratilo to pre mňa čaro, lebo tam nie je záhada, tajomstvo. Zostala mi ale geografická hra, takže si vyfarbujem štáty.
Ľutuješ to?
Nie. Dnes už viem, že by ten útlm prišiel tak či tak. Nielen na Slovensku, ale aj v iných štátoch poznám viacerých hráčov, ktorí sa vyšplhali na top priečku rebríčka a ten scenár bol všade rovnaký. Vydržali tam nejakú dobu a potom zrazu koniec, úpadok. Keď som sa ja šplhal na vrchol, vždy bol niekto tam, kam som sa chcel dostať. Človek hore je veľmi vychytený a nebude to ťahať navždy. Na to potrebuješ výzvu a keď si celkom hore, tú výzvu nemáš. Keby nám niekto za vysokú pozíciu v geocachingu každý rok zaplatil ako Schumacherovi za výhru v F1, tak by sme to hore možno vydržali aj desať rokov.
Čo ti na geocachingu vadí?
Nezdajú sa mi fér skupinové nicky, pretože jednotlivec môže len veľmi ťažko súperiť s tímom. Opakom je napríklad manželský pár, prvý na svete v počte nazbieraných kešiek, s nickom Alamogul. Všade chodia spoločne a od roku 2002 nerobia nič iné ako geocaching. Majú nájdených viac ako 177 tisíc kešiek, je to ich pracovná náplň. Vo svete je kopec ľudí, čo nemusia robiť, majú peniaze a vďaka geocachingu cestujú, hýbu sa a objavujú svet. Je to určite lepšie ako sedieť doma pred telkou.
Ťahal si niekedy aj streak?
Áno, jasné, mám 222 dní. Keď som začal, nikto u nás ešte nemal nejaké väčšie číslo, ale rýchlo som pochopil, že to nedokážem robiť každý deň. Povedal som si, že mám pekné číslo a to mi stačí. Vtedy to bolo celkom dosť, až neskôr sa tomu začali venovať ďalší ľudia. Ranger Fox, náš známy z North Caroliny, s ktorým som bol niekoľko krát kešovať, ťahá streak nepretržite viac ako desať rokov.
Aké je tvoje pôvodné povolanie?
Som učiteľ matematiky, rovnako ako moja manželka, ale na rozdiel od nej som nikdy reálne neučil. Hneď ako som skončil školu som sa začal venovať podnikaniu. Manželka Ivetka učí, a baví ju to. Je to fajn, majú veľa prázdnin, takže môže so mnou častejšie cestovať, ako keby mala len 20 dní dovolenky.
Čo hovorí Ivetka na tvoje výjazdy? Si pomerne často preč, však?
Nevadí jej to, je veľmi tolerantná. Keď môže ísť do mnou, chodíme spolu. Musím povedať, že je mi jasné, že nie každá manželka dokáže neprítomnosť svojho muža tolerovať. Bol som už na niekoľkých viacmesačných výletoch a to popri rôznych iných, kratších. Byť dva mesiace preč z domu je dosť veľa, ale sme stále v kontakte, našťastie už existuje Viamo… (Smeje sa.)
Dcérka Jasmínka sa nesťažuje?
Najprv bola taká malá, že si to neuvedomovala a medzitým si už stihla zvyknúť. Máme skvelý vzťah, keď som v Prešove, vozím ju do škôlky, venujem sa jej, hľadáme spolu kešky. Každý deň ráno dostane jedno Kinderko zbavené čokolády, aby si trénovala jemnú motoriku. Keď mi došli Kinderká a nešli sme ani po kešku, večer mi doma vraví: „ Tati, vieš, čo sme zabudli? Dnes sme nemali kinderko a včera sme nenašli kešku.“ Som šťastný človek, aj keď neviem, čím som si to zaslúžil. Keď som doma, tak sa snažím čo najviac venovať rodine.
Traduje sa, že v istej dobe si špeciálne Bratislavčanom schválne púšťal kešky v absolútne nemožných časoch. Čo je na tom pravdy?
Nebol za tým žiadny úmysel, to stopercentne vylučujem. Malo to niekoľko dôvodov a netýkalo sa to len Bratislavčanov. V queue som nikdy nerozlišoval, odkiaľ sú kešky a určite by som si nekomplikoval robotu tým, že by som bratislavskú kešku pustil o tretej ráno a košickú o ôsmej. Možno to vzniklo preto, že som vstával skoro ráno, obvykle medzi štvrtou a piatou. Každý máme svoje zvyky. Igi mal zaužívaný čas, kedy vypúšťal kešky. Všetci vedeli, že cez deň sa venuje práci a k počítaču si sadá večer. Kešky zvyčajne publikoval okolo ôsmej, deviatej, len sem-tam pustil niečo cez deň.
Keď som sa dostal k reviewerstvu, povedal som si, že to chcem zmeniť. FTF hunting je o tom, že hráč musí byť v pozore 24 hodín denne. Ja sám som bol FTF hunter, stalo sa mi aj to, že som priamo z rokovania išiel autom na koziu farmu po kešku a hľadal som ju v obleku a lakovkách. Preto som chcel, aby mali všetci rovnakú šancu.
Ako si to zmenil?
Chcel som, aby kešky nielenže vychádzali nepravidelne, ale predovšetkým okamžite. Dosiahol som to tak, že som si dal záväzok, že každú keš vypublikujem hneď, ako príde do frontu. Na začiatku som to dokonca robil tak, že som si naprogramoval skript, ktorý mi kontroloval queue. Keď prišla nová keš, do veľmi krátkeho okamihu som o tom vedel a hneď ako som mohol, som si sadol k počítaču a keš som vypustil. Mnohí ľudia mi poslali mailom poďakovanie, prekvapení, že som im publikoval keš do pol minúty. Niektorí boli radi, že si môžu na kešku vybehnúť ráno pred prácou. Samozrejme, nehovorím, že všetci. Tým som dosiahol rôzne časy publikovania bez toho, aby som ich sám ovplyvňoval. Aj ja som mal svoje zvyky, ale povedal som si, že to nechám na hráčov samotných.
Prečo ich teda najviac vychádzalo skoro ráno?
Neskoro večer, keď som ja už spal, si ľudia po robote posadali za počítače, pripravili listingy a odoslali ich na schválenie. V noci sa kešky zaradili do frontu. Ráno, keď som sa zobudil, ako prvé som si sadol k počítaču. Otvoril som si Reviewer Queue a našiel som nové kešky, ktoré pribudli od času, kedy som sa na stránku nepozeral, a dal som ich von. Ľudia málokedy pošlú kešku na publikáciu ráno, väčšinou sú v robote, takže o deviatej som už nemal čo publikovať. Veľa cestujem a často chodím do Spojených štátov, kde je časový posun. Keď som mal voľnú chvíľu, obvykle bola na Slovensku práve noc. Neriešil som to, nemal som veľa času, lebo cez deň sme behali a k počítaču som sa dostal až večer o desiatej, jedenástej. No a to u nás bolo akurát štyri, päť hodín ráno.
Aj na dovolenke sa musíš venovať reviewerstvu. Nie je to zaťažujúce?
Publikovanie mi robí radosť, takže by som ho ani zaťažovaním nenazval. Keď je kešiek vo fronte pár, je to zábava. Robota je to vtedy, keď mi prídu naraz desiatky kešiek, väčšia séria a podobne. Niekedy je to zaťažujúce aj z finančného pohľadu, keď musím robiť cez roaming.
Stáva sa, že kešky dlho stoja vo fronte?
Nie, pozri, aj teraz je front prázdny. Vďaka Matúšovi je to ešte lepšie, ako to bolo, robí veci, ktoré som ja nerobil, rieši ochranárske problémy, v tom ja nie som celkom doma. Je mi jasné, že geocaching je čoraz masovejší a ničí prírodu, treba ju chrániť. Aj keď na kešku v horách nepôjde každý. Je fajn, že kešeri, ktorí sa do týchto oblastí vyberú, sú uvedomelí, odnesú odpadky a dávajú si pozor, aby neničili okolie. Keď ešte Matúš nerobil, otváral som front mnohokrát denne. Akonáhle som si z akejkoľvek príčiny sadol ku počítaču, vždy som ako prvú refreshol stránku s frontom a ak tam bola keška, hneď som ju začal riešiť. Až potom som robil niečo ďalšie. Publikovanie keší som povýšil na top 1 z mojich aktivít. Stanovil som si sám pre seba pravidlá a tie som veľmi poctivo dodržiaval. Som už raz taký, vadí mi, ak z nich vybočím.
Publikuješ stále? Máte to s Matúšom nejako podelené?
Publikujem. Môžem Ti prečítať e-mail, ktorý mi teraz Matúš poslal. Pýta sa, či sa nehnevám, že mi kradne veľa keší. Lebo to je presne to isté garde, ako som mal ja s Igorom. Keď bol Igi reviewerom sám, publikoval všetko. Keď mal toho dosť, mal niekedy aj väčší delay. Keď som do toho prišiel ja, tiež som mu chcel všetko ukradnúť. A on si sadol a povedal: „Joj, to je fajn, že si trošku oddýchnem. Nemusím sa tam každú chvíľu pozerať, lebo ak tam niekto dá keš, Rasťo ju hneď vypublikuje.“ Keď sa tam pozrel, front bol prázdny: „Aha, nemám čo robiť.“
Nepýtal som sa na to Matúša, ale viem, že teraz je to tiež tak. Ani by som nebol prekvapený, keby si urobil rovnaký skript, lebo oficiálny nástroj na notifikáciu o keške vo fronte Groundspeak nemá. Pokiaľ viem, Matúš programuje, takže by nemal mať problém si takéto „udělátko“ vyrobiť. Ja už som si svoje odpublikoval, naozaj mi to nevadí.
Ako dlho si reviewerom? Koľko kešiek si vypublikoval?
Od roku 2010, takže sedem rokov. Publikoval som v americkej v Minnesote aj inde, pomáhal som v dvoch či troch amerických štátoch, keď mali revieweri dovolenky.
Čiže Matúš robí Slovensko a ty robíš aj ostatné štáty?
Ameriku už nerobím, ani Česko, zostali mi už len Ukrajina a Bielorusko. Rusko nerobím, majú vlastného reviewera, ale Krym robím, lebo majú politické nezhody a on sa bojí. Teraz je situácia, že Matúš je hladný po každej keške a určite má z toho obrovskú radosť a chce to robiť. Často sa mi stáva, že otvorím front a nič v ňom nie je, lebo Matúš to vyčistil.
Čo ti reviewerstvo prinieslo?
Zoznámil som sa s ľuďmi z celého sveta. Asi by mi ani nenapadlo ísť na Nový Zéland, keby sme práve tam nemali jedno z reviewerských stretnutí. Niekoľkokrát sme sa stretli v Amerike, niekoľkokrát v Európe. Samozrejme, všetko je na vlastné náklady a vo vlastnom čase, Groundspeak nám počas stretnutia zaplatil jednu večeru. Platili ju so slovami: „Thank you, Groundspeak“, sami sebe poďakovali. (Smeje sa.) Volunteeri sa ale aj tak chcú stretnúť, nájdu si čas a prídu. Práve tam som sa spoznal s mnohými ľuďmi a nadviazal trvalé priateľstvá. Vypočujeme si problémy, ktoré riešia ostatní a navzájom si poradíme. Napríklad teraz majú veľký problém s jedným Holanďanom. Na vlastnej doméne zverejňuje finálky všetkých multín, riešenia všetkých mysteriek. Aj keď mu dajú ban, prejde pár dní a urobí si nový, podobný nick. Nevedia si s ním poradiť.
Čo vravíš na rozbroje medzi východom a západom na takom maličkom území, ako je Slovensko?
Považujem to za nezmyselné. Počul som o tom, ale pre mňa, keďže veľa cestujem, je východ a západ Slovenska v tesnej blízkosti. Za štyri hodiny som z Prešova v Bratislave, to nie je žiadne cestovanie. V iných štátoch trvá štyri hodiny cesta do susedného mesta. Ja som to nikdy, ani na sekundu, takto nevnímal ani necítil. Určite sú ľudia, ktorí sa na to pozerajú inak, ale z môjho pohľadu tento problém neexistuje. Mám veľa priateľov aj na západe, aj na východe. Aj keď som s niektorými kešermi občas mal nejaký spor, považujem to za uzatvorenú a vydiskutovanú minulosť a máme naďalej fungujúce vzťahy. Nie som s každým kamarát, to sa ani nedá, ale s kýmkoľvek sa stretnem, rád sa porozprávam.
Ďakujeme za rozhovor.
Zhovárala sa: schevka
Reviewer Vršo nie je jediným reviewerom, ktorý nám poskytol rozhovor. Spoznajte názory známych geokešerských osobností a pozrite sa na svet ich očami v rubrike Rozhovor.
