Vedeli ste, že do Európskej únie patria aj tropické ostrovy? Tak ako v ostatných členských štátoch, aj tam platí euro a telefonovať môžete za rovnaké sadzby ako doma. Ostrov Réunion spolu so svojimi najbližšími susedmi, Mauríciom a Rodriguezom, tvoria súostrovie Maskarény a nájdete ich v Indickom oceáne. Ich vzdialenejším, podstatne väčším a známejším susedom je Madagaskar.
Malý, sympatický ostrov Réunion sme objavili vďaka letáku mobilného operátora. Sľuboval síce roaming ako doma, no my sme krajinu s takým názvom v Európe hľadali márne. Ostrov totiž leží na druhej strane pologule a od Slovenska je vzdialený viac než desaťtisíc kilometrov.
História ostrova
Ostrov Réunion je francúzskym zámorským teritóriom s rovnakým politickým statusom ako majú ostatné departmenty Francúzska. Objavili ho Portugalci v 16. storočí, no v 17. storočí začala francúzska kolonizácia. Francúzi ostrov nazvali Bourbon podľa vtedy vládnuceho rodu Bourbonovcov. Po roku 1715 začal obchodovať s kávou, obilninami, koreninami a bavlnou. Po objavení rumu, nápoja pripravovaného z cukrovej trstiny, ostrov lákal čoraz viac obchodníkov.
Utajené dedinky v džungli
Na produkciu vývozných artiklov boli využívaní predovšetkým otroci. Ku koncu 18. storočia vypuklo viacero povstaní, mnohí otroci utiekli do vnútrozemia, vybudovali si dedinky a bránili svoju slobodu pred kolonialistami. Do dediniek ukrytých v džungli sa dalo dostať len veľmi ťažko, vďaka čomu sa zachovali až dodnes.
Pestovanie vanilky a cukrovej trstiny
Bonaparte stratil ostrov počas napoleonských vojen. Réunion na päť rokov prešiel pod správu Britov, potom bol, vďaka Parížskej zmluve, znovu vrátený Francúzsku. Britom však vďačí za zavedenie pestovania cukrovej trstiny, ktorá sa stala výnosnou komoditou. K tomu sa v roku 1819 pridalo pestovanie vanilky. Na plantážach pracovali hlavne otroci z Afriky.
Kreolskí obyvatelia
Na prelome storočí prišli na ostrov Číňania predávať textil a potraviny. Zmiešaním emigrantov z Európy s neeurópskymi národmi vzniklo etnikum nazývané Kreoli. Majú vlastný, dodnes používaný jazyk a sú veľmi milí a priateľskí. Asi aj preto tých viac ako 800 tisíc obyvateľov rôznych národností a vierovyznania, obývajúcich v súčasnosti ostrov Réunion, spolu nažíva v harmónii.
Klimatické podmienky
Ostrov Réunion má okrem pestrej palety národov aj rôznorodé klimatické podmienky. Svojou rozlohou 2512 km² je to malá krajina, no je veľmi rozmanitá. Okrem iného je aj domovom Piton de la Fournaise, jednej z najaktívnejších sopiek sveta. Vďaka svojím prírodným krásam sa tento malebný ostrov pýši zápisom do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Kešky na ostrove Réunion
Hoci je ostrov Réunion pomerne malý, nachádza sa tam veľa kešiek. My sme si však naplánovali len tie, ktoré nám umožnia vidieť niečo zaujímavé. Zopár vám ich aj predstavíme, ale bude to naozaj len pár, teda doslova dve. Jednu sme odlovili, keď sme ešte mali telefón (ten sme neskôr pri brodení rieky utopili) a druhú sme našli len podľa toho, čo sme si zapamätali.
Turistika ako v botanickej záhrade
Presun na opačnú stranu zemegule so všetkými prestupmi zaberie viac ako 24 hodín. No zážitok pri vdychovaní povetria oceánom oviateho ostrova stojí za to. Hlavné mesto Saint-Denis nás zaujalo zachovalými koloniálnymi domami, pestrosťou kultúr a množstvom obchodíkov, trhov, ale aj supermarketov pre kúpychtivých. Žije v ňom tretina obyvateľov ostrova, je tam letisko aj prístav, a celkovo dosť rušno. No je aj vstupnou bránou do „raja“ vzdialeného asi hodinku a pol autom.
Kaldery
Rajom sa dajú nazvať sopečné kotliny, domácimi nazývané „cirques“ alebo „kaldera“ (kotol). Vznikli pred miliónmi rokov, keď sa po vyprázdnení magmatickej komory prepadli steny sopiek. Na ostrove sa nachádzajú tri: Mafate, Salazie a Cilaos. Je to v podstate zelená džungľa, kde nenájdete žiadne jedovaté tvory ani typické africké zvieratá, popretkávaná turistickými chodníkmi. Hlavné okruhy sa nazývajú GR1, GR2 a GR3. Ak túžite zozbierať na ostrove Réunion viac kešiek ako my, odporúčame absolvovať celý okruh GR1, je ich tam 55.
Najlepšie je to mimo sezóny
Ocitnúť sa náhle mimo ruchu mesta, letiska a množstva ľudí, vo fascinujúcej prírode pripomínajúcej život spred milióna rokov, je úžasný pocit. Ešte lepšie je byť tam mimo sezóny, čo je od apríla do októbra. Vtedy sa v tejto oblasti začína obdobie jesene a zimy. Zima znamená teploty od 18 do 25° C a menej zrážok, takže pre turistu ideálny čas.
Vďaka štedrej francúzskej podpore a propagande sa ostrov stáva dovolenkovou destináciou pre aktívnych turistov prevažne z Francúzska (80%). No postupne ho začínajú objavovať aj iné národy. Turistika v džungli, potápanie, lietanie, kaňoning, jazda na horskom bicykli, šnorchlovanie, lezenie – adrenalínu si tu môžete užiť až-až. Zaujímavé je aj pozorovanie veľrýb a delfínov žijúcich v okolí ostrova.
Kaldera Salazie
Do kaldery Salazie vstupujeme z východného pobrežia. Je plná zelene, ostrých kľukatých ciest a vodopádov tečúcich tesne popri vozovke. Občas dávka vody pristane priamo na streche auta a občas je cesta prepadnutá, prípadne v rekonštrukcii. Auto necháme na pár dní oddychovať na parkovisku a vydávame sa spoznávať tropický raj.
Jemne prší, je vlhko, hmlisto a poriadne teplo. Chodník je mierne blatistý, no krásne voňavý. Zatiaľ dokážeme obdivovať krásu miestnej flóry do vzdialenosti zhruba 50 metrov. A trochu aj fauny – okrem spievajúcich vtákov natrafíme na veľkého pavúka, vyrobil si sieť priamo nad turistickým chodníkom.
„Oáza v púšti“
Náhle sa hmla rozostúpi a umožní nám nádherný pohľad na dúhu, žiariacu nad izolovanou dedinkou uprostred zelene, a na krásne vrcholky okolitých hôr. Stretáme dve kozy v sprievode capka „hipisáka“, ktorý má okolo rožkov štrikovanú čelenku. Konečne prichádzame k prvým budovám odľahlej civilizácie. Otvorený prázdny bufet s chladeným pivom je ako oáza v púšti. Vlastne tak pôsobil každý, ktorý sme počas túry navštívili.
Pivo a vták Dodo
Domáce pivo Bourbon, miestnymi prezývané „Dodo“, by chutilo vynikajúco, aj keby bolo teplé. Názov „Dodo“ zdedilo po vyhynutom vtákovi, respektíve hydine, na ktorom si prisťahovalci pochutnávali až do momentu, keď zistili, že to, čo zjedli, bol posledný exemplár. Teraz si ho so smútkom pripomínajú a zobrazujú ho aj na rôznych darčekových predmetoch. Práve tu nám ponúkne ostrov Réunion našu prvú kešku (GC7GZKK) .
V posteli s baldachýnom
Teplota stúpa, terén tiež, občas sa k túre pridajú aj otravné komáre a vysoká vlhkosť. To nám uberá zo síl rýchlejšie, než sme pri takýchto prevýšeniach zvyknutí zo slovenských hôr. Takže, keď dorazíme do plánovaného cieľa, sme šťastní. Chatky Cayenne pripomínajú zväčšeniny farebných včelích úľov. Naša izba je vlhká a sú v nej len dve poschodové postele. Zdá sa nám, že je to skôr príbytok trestanca, no po skvelej kreolskej večeri zaspíme ako bábätká v posteli s baldachýnom.
Parlez-vous français?
Keďže sa na ostrove Réunion nachádzame v mimosezónnom období, ďalší cieľ nášho pochodu si vytýčime s očakávaním, že isto nájdeme nejaký nocľah aj na „blind“. A vždy máme šťastie. Vo vnútrozemských dedinkách hovoria obyvatelia len po kreolsky alebo po francúzsky. Dorozumievame sa rukami a nohami, občas prekladačom, a občas nám pomôžu francúzski turistickí kamaráti ovládajúci angličtinu.
Pešo alebo vrtuľníkom
Život tu plynie pokojne a pomaly. Do týchto dediniek sa dostanete len pešo alebo vrtuľníkom. Preto tu chce byť každé dieťa šoférom helikoptéry. Na rozdiel od áut, ktoré vidia dva-trikrát do roka, sa tu helikoptéra objaví každý deň. Pozorujeme deti v škole. Práve majú hodinu telocviku, alebo je to výcvik karate? Je ich tam asi šesť v rôznom veku.
Prekvapuje nás, že každému z našich ubytovaní šéfuje mladá kreolská rodinka. Domáca pani v La Roche sa nám posťažovala, že miestni sa v osade veľmi nestretávajú. Viac komunikujú s turistami. Doprajeme si bohatú večeru, počas ktorej si s ostatnými turistami vymieňame informácie. Nikto z hostí však neplánuje ísť na nasledujúci deň do dedinky La Nouvelle, všetci mieria do Marly.
Nebezpečná cesta
Po sladkých kreolských raňajkách pozostávajúcich z džemov z banánov, liči, ananásu a pečiva sa úplne sami vydávame do ďalšej dedinky. Vystúpime do sedla s nádhernými výhľadmi, no po chvíli sa nám až také nádherné už nezdajú byť. Musíme zostúpiť k rieke a potom znovu vystúpiť strmým bralom pomedzi vodopády. Čaká nás asi 700 výškových metrov.
Keď zostúpime k rieke, víta nás ceduľka s nápisom „DANGER OF DEATH“. To nemohli napísať hore v sedle? Rieku musíme prebrodiť na troch miestach, vyberáme si úseky s miernejším prúdom. Aj tak sa nám však podarí vo vrecku nohavíc utopiť „nepremokavý“ mobilný telefón. Tým sa naše keškovanie na ostrove takmer skončí.
Bežecké preteky cez krátery
Keď oblohu prekryjú mraky, strmé stúpanie s občasnými náročnejšími expozíciami na skalnom brale nás vyčerpáva menej ako pri teplote 27° C. V závere stúpania stretáme bežcov trénujúcich na preteky Grand Raid. Najdlhšia trasa vedúca cez krátery od severu po juh meria 165 kilometrov a má prevýšenie viac než 9500 metrov. Zúčastňuje sa ich vyše 6000 bežcov z rôznych krajín sveta. V októbri 2018 sa bude konať 25. ročník. „Je rieka priechodná?“ pýtajú sa nás bežci horlivo. Keď nás vidia, hneď si aj sami odpovedajú.
Svitá o šiestej, stmieva sa o šiestej
Na konci turistického chodníka je drevená závora s nápisom „SENTIERS FERMÉS“. Zdá sa, že uzatvorenú turistickú trasu máme úspešne na sebou. Pôvodný plán dôjsť až k autu zavrhneme, lebo sa stmieva, hoci je len šesť večer. Brodenie rieky nám zabralo viac času, než sme očakávali. O desať minút nastane tma tak náhle, ako keď spadne opona na javisku. Zisťujeme, že pri plánovaní turistických trás musíme rátať s krátkym dňom.
Večerná vyhliadka na kráter Mafate
Osada La Nouvelle je komerčnejšia ako predchádzajúce. Je ľahšie prístupná, cesta od parkoviska zaberie asi 2,5 hodinky, aj obývanejšia. Ubytovanie sa nám však podarí nájsť až na posledný pokus. Medzičasom aspoň stihneme nájsť kešku (GC7492J) s nádhernou vyhliadkou na kráter Mafate. Romantické ticho, na ktoré sme si už zvykli, prehlušuje hlučná diskotéková hudba. Je sobota, tak asi preto.
Džungľa ako v Jurskom parku
Turistické chodníky v kráteroch sú rozmanité ako príroda sama. Niekde sú obklopené bambusmi, inde vysokou trávou, alebo ich lemujú rôzne kvetiny. U nás sú známe ako strelície, muškáty, svokrine jazyky, anjelské trúby či fuksie. Natrafíme aj na veľké lesné jahody, menej sladké ako naše. Chodník miestami pripomína krajinu z filmu „Jurassic park“. Bližšie k osadám sú cesty lemované banánovníkmi, prípadne pomarančovníkmi, citrónovníkmi alebo stromami s granátovými jablkami a marakujou.
Prší, prší, len sa leje
Po príchode k nášmu autu sa nádherné slnečné počasie náhle zmení na dážď. A prší, prší, len sa leje, celým východným pobrežím, ktoré je na takéto počasie zvyknuté. Popri ceste si môžeme nakúpiť zeleninu a ovocie od domácich pestovateľov. Mnohé druhy ani nevieme pomenovať, ananásy a malé banány však chutia neskutočne lahodne.
Vlhké a sopečné východné pobrežie
Na východnom pobreží stojí za to spraviť si piknik pri vodopáde Niagara alebo navštíviť vanilkovú plantáž v mestečku Sainte-Suzanne. Cesta popri pobreží smerom na juh je kľukatá a jej strmé úbočia sú nebezpečné hlavne počas cyklónov. Viackrát prešla rekonštrukciou kvôli valiacim sa prívalovým vodám.
Problémy spôsobuje aj láva prelievajúca sa cez „Lava Road“, naposledy v roku 2007. Vtedy láva z jednej z najaktívnejších sopiek sveta, Piton de la Fournaise, smerovala priamo do indického oceánu. Erupcia bola najsilnejšia za posledných sto rokov.
Saint-Pierre
Rušné centrum mesta Saint-Pierre je očarujúce vďaka trhom, početným náboženským miestam, vodným športom počas dňa a plážovým zábavám počas noci. Nájdete tu aj múzeum rumu pomenované Saga du Rhum.
Piton de la Fournaise
Sopka Piton de la Fournaise je aktívna (a atraktívna) v priemere asi tak raz za deväť mesiacov. Vtedy je možné pozorovať jej ohnivé divadlo bezpečne z viacerých uhlov. Od 17. storočia bolo zaznamenaných vyše 150 erupcií. V roku 1977 bola dedinka Sainte-Rose evakuovaná pár minút pred takmer úplnou devastáciou. Láva sa rozostúpila práve pred miestnym kostolom Notre-Dames des Laves, takže ako jediný zostal neporušený.
Výstup na sopku
Výstup na sopku Piton de la Fournaise znamená prevýšenie rovnajúce sa výstupu na Eiffelovu vežu, teda asi 320 výškových metrov. Vrchol sa nachádza vo výške 2632 m n. m. Je to prechádzka „mesačnou krajinou“ pripomínajúcou Island. Prechádzame po starej láve a sledujeme, ako sa cez ňu prediera nový, zelený život. Miestami ju pretína novšia vrstva vyhasnutej lávy. Farby vyvreniny sú rôznorodé: červená, sivá, čierna. Je fascinujúce vidieť, čo sa z útrob zeme dostalo na povrch.
Pohľad na spiaceho draka
Vulkanický otvor drieme, vypúšťa len mierne výpary. Dívame sa na „spiaceho draka“. Za chvíľu vrchol sopečného kráteru zakryje taká hmla, že nám nezostáva nič iné, iba sledovať vyznačené bodky chodníka vedúceho späť na parkovisko. V hmle vybočenie z chodníka rozhodne neodporúčame, zablúdenie je takmer isté. Navyše hrozí, že sa prepadnete do niektorej zo starých lávových bublín.
Piton des Neiges
Najvyšším vrcholom ostrova Réunion je vyhasnutá sopka Piton des Neiges. Vznikla erupciou pred viac než dvomi miliónmi rokov a vypína sa do výšky 3070 m n. m. Najlepší prístup k vrcholu je z dedinky Cilaos. Po ceste k nej sme prenocovali v mestečku Le Tampon u Márie, milej domácej, ktorú sme familiárne nazvali Marika. Ako jedna z mála ovládala angličtinu. Naše plány vystúpiť na najvyšší bod ostrova zmarila otázkou: „Vy ste nepočuli správy? Blíži sa cyklón. Školy sú na dva dni zavreté.“
Relax počas cyklónu
Konečne sme mali prístup k wi-fi, tak sme si počasie ihneď overili. Cyklón v apríli je nezvyčajnou udalosťou. Tento sa volal Fakir a spôsobil úmrtie dvoch ľudí. Zavalil ich zosuv pôdy na východnom pobreží. Kvôli cyklónu boli uzatvorené aj letiská. My sme však mali šťastie, príbytok bol pohodlný a Marika bola skvelou hostiteľkou.
Cyklón nám vlastne prišiel vhod, strávili sme príjemný relaxačný deň. Za zavretými okenicami sa síce lámali palmy a na autá dopadali kokosové orechy, ale my sme hrali biliard, čítali a spoznávali ostrov cez Marikine rozprávanie. Predstavila nám nielen ostrovnú gastronómiu, ale aj hudbu a bežný život.
Slnečné pláže a žraločia kríza
Po utíšení 12-hodinovej veternej a daždivej búrky sa dozvedáme, že cesta na Cilaos je uzavretá. Najvyšší vrchol ostrova si musíme nechať „nabudúce“. Presunieme sa na slnečné západné pobrežie a zakotvíme v kempe Sait-Gilles-les Bains. Pláž je nádherná, pokrytá bielym pieskom, a tyrkysová voda je príjemne teplá.
Vstup do oceánu je plytký, no my sme obozretní. Ostrov Réunion v roku 2015 prežil tzv. „žraločiu krízu“. Od roku 2007 bolo zaznamenaných 21 útokov žralokov, z toho v deviatich prípadoch s fatálnymi následkami. Teraz sú na plážach hliadky a pod vodou sú vybudované siete.
Rozprávkové vodopády
„Ak sa bojíš medveďa, nechoď do lesa,“ hovorí sa u nás. Na ostrove Réunion sa dá povedať: „Ak sa bojíš žraloka, choď do prírodného bazéna.“ Na ostrove často prší a voda steká zo strmých svahov v podobe kaskádovitých vodopádov. Na ich dne sa nachádzajú prírodné bazény s priezračnou vodou. Dokonca sa v nich môžete aj okúpať. Voda je chladnejšia než v mori, no v tropickom počasí je plávanie príjemným elixírom prebúdzajúcim telo aj myseľ. Na ostrove je takýchto vodopádov veľa, stačí si len vybrať. Mnohé z nich obľubujú nadšenci kaňoningu.
Do prírodného bazéna cez vodný kanál
Nás však zaujali iné bazény. Dalo sa do nich dostať cez staré odvodňovacie kanály, ktoré v minulosti dopravovali vodu z vnútrozemia do pobrežných miest. Cestou k vodopádu Bassin des Aigrettes sme museli podliezť zamknutú bránku a vliezť pritom takmer po pás do vodného kanála. Prekvapilo nás, že túto akrobaciu predvádzali aj mamičky s batoľatami na rukách. Niekde tu bola ukrytá ďalšia keška, no bez mobilu sme ju nedokázali nájsť.
Stanovanie na heliporte
Ešte stále sa nám nechce vrátiť späť do civilizácie. Chceme nasať tropické výhľady, tak sa vyberáme na vyhliadkový bod Cap Noir. Na konci dedinky Dos-d´Ane zaparkujeme auto a utekáme fotiť západ slnka nad kráterom Mafate. Stmieva sa rýchlo, tak na hrboľatej pokosenej lúčke napochytre hľadáme miesto pre stan.
Vstávame skoro ráno, aby sme si mohli pozrieť východ slnka a dúfame, že nám stan počas fotenia obschne. Keď vyťahujeme posledný kolík, stan ako balón zaplápolá v povetrí, ledva ho udržíme. Na našom miestečku sa rozhodol „stanovať“ aj vrtuľník. A hoci francúzštinu neovládame, medzinárodnú značku heliportu hľadáme márne. Asi si ju máme domyslieť.
Ostrov Réunion? Rozhodne!
Možno každý dvadsiaty z našich známych a priateľov vie alebo aspoň tuší, čo a kde je Réunion. Usúdili sme, že tento krásny ostrov pozná len málo Slovákov. Veruže sa nám slovenčinu nepodarilo začuť ani len na letisku. A pritom ostrov Réunion rozhodne stojí za „ochutnanie“! Nás tam čakajú ešte neodlovené kešky a mnoho ďalších nesplnených cieľov. Takže, ak sme vás zaujali, možno sa tam nabudúce stretneme.
Au revoir!
Autor textu: Danadinka
Autor fotografií: Róbert Štefanka
Editor: schevka
V rubrike Na ceste objavujeme spoločne s aktívnymi kešermi známe i neznáme turistické destinácie.