Zostávajú turistovi, kešerovi telom i dušou, po zaplnení všetkých dielikov slovenských aj tatranských puzzle nejaké ďalšie možnosti? Ak má odvahu, môže si postupne vyfarbiť medzinárodnú skladačku „The European Summits“, no je to náročná výzva na dlhšie obdobie. Vyžaduje plánovanie, logistiku a, samozrejme, aj dobrých spoločníkov na cesty. Na rozdiel od väčšiny slovenských kopčekov nie je totiž bezpečné, ak sa človek vyberie do neznámych končín sám. Porozprávam vám, ako som sa prepracoval na Mulhacén, kde som si spravil pomyselný pätnásty zárez do pažby.
Prvé dieliky veľkej výzvy
Gerlach na Slovensku a poľské Rysy sme navštívili ešte pri plnení puzzle Slovenské kopčeky. Zrejme sme vtedy ani nevedeli, že niekto vymyslel niečo väčšie. Vážnejšie som sa do problému ponoril až pri zdolávaní Zugspitze v Nemecku a následne aj rakúskeho Grossglocknera. Odvtedy sa s priateľmi (nie vždy tými istými) snažíme každý rok naplánovať si výstup na dva-tri kopčeky. Vlani sa nám podarilo zdolať hneď päť kúskov. Postupne sme vyplnili časť pomerne náročných dielikov a navštívili sme štrnásť najvyšších vrcholov v jednotlivých štátoch. Sněžku u susedov Čechov, slovinský Triglav, Goverlu na Ukrajine, bájny grécky Olymp, Musalu v Bulharsku a Midžor v Srbsku. Niektoré kúsky boli v mini-štátikoch, napríklad Monte Titano v San Maríne. Nesmiem zabudnúť ani na expedičné zdolanie najvyššieho vrcholu Maďarska. Pri výstupe na Kékes, kam ľudia bežne chodia autom, sme prekonali cirka 600-metrové prevýšenie z úpätia.
Pokračovanie v svižnom tempe
Vlani sme urobili pokus o výstup na Mont Blanc vo Francúzsku, ale počasie nám vrchol zdolať nedovolilo. Uvidíme, či sa to ešte niekedy pokúsime znovu riskovať. Tohto roku v apríli sme zvládli horu Pico del Teide na španielskom ostrove Tenerife. Trochu neskôr sme si zaskočili na otočku aj do Rumunska na Moldoveanu. No a teraz na jeseň sa nám podarilo objaviť letenky z Bratislavy do Malagy. Mali sme v pláne vyštverať sa na najvyšší vrchol pevninského Španielska.
Nový cieľ: španielsky Mulhacén
Každému výletu predchádza logisticko-kešerská príprava. Hlavne treba zostaviť partiu, aby nás to pri zdieľaní spoločných výdavkov vyšlo čo možno najlacnejšie. Po nájdení týždenného pobytu vymedzeného spiatočnou letenkou pre jedného (za cenu cca 90 eur) oslovujem Nekvoskarov, či do toho idú s nami. Trochu im nevonia, že na to treba celý týždeň, ale neváhajú viac než minútu a ja vzápätí kupujem letenky. Tentokrát som na výlet nahovoril aj moju nekešerskú manželku. Okrem hory pôjdeme aj k moru, naplánoval som to ako svadobnú cestu po tridsiatich rokoch. Bruno ide tiež so ženou, takže to bude vyvážené.
Ako vybrať tie najlepšie kešky?
Už vopred padli návrhy, čo by sme mohli v Andalúzii navštíviť. Pevnosť Alhambra bola jasná, lebo Nekvoskari mali roky rokúce túto značku auta od Seatu. A ešte Gibraltár, lebo nie je ďaleko. Nastáva obdobie plánovania a hľadenia do kešerskej mapy Andalúzie, Je popretkávaná množstvom (pre nás takých hnusných) keško-nití. Kvôli nim celú Andalúziu nezmestíte ani do niekoľkých PQ. Tak ako na to? Ako to urobiť, aby bol výber dobrý a nezbierali sme pri ceste PET-ky bez pridanej hodnoty? Snažím sa využiť Project-GC a nakoniec objavím, že už aj na stránke od Groundspeaku sa dajú vyhľadávať kešky podľa favoritných bodov. Môžem si dokonca vyfiltrovať aj ich minimálny počet. No konečne! Balíček kešiek s viac ako piatimi FP zrazu pokryje celú Andalúziu. Samozrejme, mysterky neriešime. Výnimkou je jediná v Gibraltári, čo je o opičkách. (Aj tak sme ju nakoniec obišli asi o 150 metrov.)
Patríme do starej školy
Kešky som si pripravoval postupne, preto som si založil tzv. List, kam som si postupne pridával rôzne výbery. Oproti mojim predchádzajúcim spôsobom vyhľadávania a tvorby PQ to bol naozaj rozdiel. Asi si poviete, načo domáca príprava, keď už nie je roaming? Je to tak, ako som sa minule dozvedel od Igiho: My ešte patríme do starej školy. Vyhlásil to, keď počas poslednej etapy Cesty SNP zazrel moje ošúchané GPS-ko zavesené na popruhu ruksaku. Ako prvé ubytko sme si vybrali apartmán v lyžiarskom stredisku Sierra Nevada, pod kótou Hoya de la Mora. Práve tam končila pätnásta etapa tohtoročných cyklistických pretekov La Vuelta. Contador (pistolero) sa tam pokúsil ísť do dlhého úniku, ale nakoniec ho pred cieľom dostihli. Národ španielsky ho ale aj tak ocenil za bojovnosť a doteraz na neho nezabudol, hoci vraj po Vuelte zavesil bicykel na klinec.
Sierra Nevada
V Malage si požičiavame autíčko Ford Fiesta a diaľnicou popri mori mierime ku Granade. Odtiaľ sa už stúpa do kopcov pohoria Sierra Nevada. Pre zásoby sa zastavujeme v Lidli pri miestnom potoku. Tak sme nazvali Stredozemné more, ktorého vody hneď po nákupe vyskúšame. Napriek tomu, že je koniec septembra, voda má najmenej 23 stupňov. Piesková pláž bez národa, čo viac si môžeme priať. Hádam iba kávičku v miestnom pohostinstve. Naša Fiesta sa trápi do kopca tam, kde bol Alberto ešte v úniku. Na asfalte sú stále vidieť nápisy. V jednej zákrute zastavujeme pri PET-ke spustenej na povrázku do kanála. Obrovského torra (bilboardového býka) si nechávame na spiatočnú cestu, lebo v ostrej zákrute sa k nemu nedá odbočiť. Ubytko hľadáme v labyrinte lyžiarskeho strediska. Recepcia, samozrejme, žiadna, treba kontaktovať majiteľa. Za hoďku sme ubytovaní vo výške zhruba 2300 m n. m.
Niekto busom, niekto po vlastných
Od správcu sa dozvedáme, že autobus, čo chodí až do 3100 m n. m., pôjde aj zajtra. Odkladáme teda pôvodne skôr naplánovaný štart až na siedmu. Bus treba zajednať v univerzitnej ubytovni niekde nad 2500 m n. m. Neďaleko je veľké neplatené parkovisko, kde odkladáme Fiestu, nech si klebetí s ďalšími španielskymi avetkami. V ubytovni sa dozvedáme, že bus o ôsmej je už plný a ďalší o deviatej má iba dve voľné miesta. A že na Posiciones de Veleta je to pešo zhruba dve hodiny. Nechávame manželky čakať na bus a spoločne s Brunom vyrážame rezkým krokom do 600-metrového stúpania. Našťastie sme si z jednej španielskej stránky stiahli trasu, takže v spleti chodníčkov križujúcich asfaltku ľahko nachádzame ten pravý. Po jeden a pol hodine sa znovu stretávame s manželkami. Vyzerá to tak, že sú po jazde busom v pohode. Zatiaľ.
Mulhacén (3479 m n. m.)
Máme za sebou zatiaľ iba jednu kešku pri Panenke snežnej (GC1V8K5), snáď na nás bude po ceste dozerať. Cesta pokračuje po starej asfaltke až ku ďalšej keške pri Refugio de la Carihuela. Odtiaľ si vyberáme tzv. Ivorovu skratku, ktorá v GPX nebola. Namiesto putovania po prašnej ceste s popadanými balvanmi sa dostávame po skalnej lávke k pomerne zaujímavému exponovanému úseku s reťazami. Vďaka tejto skratke predbiehame dve Španielky v obtiahnutých elasťákoch. Bruno ich pracovne nazýva Máša a Dáša. Tentokrát sa, prekvapivo, IS (Ivorova skratka) vyplatila, nebola to (ako obyčajne) dlhšia a horšia cesta. Na mape „Reit und wanderkarte“ bola táto trasa označená ako nevhodná pre kone, teraz už viem, prečo. Nepomohol by tu ani Colin Paturel z príbehu o Angelike, markíze Anjelov. Len si spomeňte na scénu, kde Angelika uteká od sultána, jej kôň v horách prechádza cez škarpu po Colinovom chrbte.
Výstup
Cesta striedavo stúpa a klesá, pohybujeme sa niekde medzi 3000 až 3200 metrami. Postupujeme rýchlo, len občas spomalíme, keď príde nejaký kopček. Za dve hodky sme pod samotným Mulhacénom pri ďalšom refugiu, tentokrát bez kešky. A možno je tam nejaká mysterka, who knows? Aby som nezabudol, stále sa pretekáme s Mášou a Dášou. My so ženou pri refugiu nezastavujeme, ale Zuzanka je hladná. Neprezieravo púšťam manželku pred seba, čo jej dodá silu a mne, ako vždy, odoberie. Od tej chvíle ju vidím čoraz vyššie nado mnou. Kyslíku ubúda, zastavujem sa pri každom mužíkovi, niekedy aj medzi nimi. Zhora vidím, ako Bruno so Zuzankou vyrážajú. Neskôr, keď ma Bruno predbieha, vraví, že Zuzke je zle a ide pomaly nazad.
Pätnásty zárez do pažby
A tak definitívne zaostávam. Bruna a svoju manželku dostihnem až pri keške, ktorú nevie nájsť, lebo si nenaštudoval fotohint. Ja som si ho kukol, takže viem, že treba hľadať v skalnej stienke. Nakoniec kešku nachádzame a ideme sa fotiť na vrchol. Bruno si robí jednu spoločnú aj s Mášou a Dášou. V pohode mu to dovolia, ja nemôžem, veď tam mám manželku na svadobnej ceste. BTW, celkom nás prekvapí, keď pani blížiaca sa k vrcholu na celý kopec zakričí: „Viva Alberto!“ Vidno, že miestni ešte stále žijú Vueltou.
Zostup
Cestou dole sa Bruno odpája, chce ešte vybehnúť na Veletu, ktorú sme len traverzovali. Mňa to vôbec nerajcuje, v zime aj v lete sa tam dá vyviezť lanovkou a navyše cítim, že toho mám celkom dosť. Manželky majú objednaný bus a tak trochu pridávame do kroku, aby nemuseli tých 600 metrov s nami schádzať pešo. Pri druhom refugiu (a keške) dobiehame Bruna so Zuzkou. Tentokrát sme ferratu obišli po ceste, lebo únava už pokročila a nechceli sme zbytočne riskovať. Autobus stíhame LTT, päť minút pred odchodom. Spoločne s Brunom ideme pešo dolu. Manželky medzitým zistili, že v ubytovni majú iba zapekané chlebíky, a tak si doprajeme fast food v Kiosku na parkovisku. Zapíjame ho cervezou alebo čajíkom, podľa toho, ako sa kto cíti.
Máme to v kapse, ideme dovolenkovať
Tak, pätnásty zárez do pažby máme v kapse a ide sa dovolenkovať. Celkovo mala táto „túrička“ dákych 27 kilometrov a 1700 metrov prevýšenia. Prespíme ešte v Sierre Nevade a ráno skúsime navštíviť Alhambru. Nebookli sme si vstup, lebo sme nevedeli, ako sa nám bude dariť pri výstupe a neskôr sa už nedalo. A tak to aj dopadlo. Z Alhambry sme videli len vonkajšie múry, ale aspoň tam bola keška založená v takom mesiaci a roku, aký ešte nemáme. Veď viete, štatistiky, mor geocachingu. A tak sa aspoň z vyhliadky nad malou drevenou krabičkou pozeráme na Alhambru a zvrchu zisťujeme, čo v Granade stojí za pozretie. Nakoniec z toho bol kláštor San Jeronimo a miestna katedrála. A teraz už naozaj odchádzame k moru.
More namiesto atrakcií
Pôvodne sme mali cestovať do Sevilly, odporúčal nám ju Jarda_Sk, ale nám so ženou sa výrazne nechcelo. Myslím si, že nakoniec to bolo aj dobre, veď všetky tie pamiatky sa dajú kuknúť aj cez Googel. 😀 Len slanej vody sa zatiaľ cezeň ešte nedá dotknúť. Podobne to dopadlo aj s ďalšou atrakciou v regióne El Caminito. Zdolanie poškodeného, miestami chýbajúceho chodníčka nad priepasťou v úzkej rokline kedysi vyžadovalo použitie ferratovej výstroje alebo znížený stupeň sebazáchovy. Na YouTube nájdete plno videí na túto tému, no dnes už skalu lemuje nový, široký chodník. Tak načo tam treba našincovi ísť, že? Aj keď z lietadla to tam vyzeralo celkom pekne.
Morský netvor
A tak ideme smer Malaga a prespávame v Torre del Mar. Dostávam do pleca poriadnu ranu od medúzy. Nemal som okuliare, tak sa upokojujem, že to bola len tá malá ružová mrcha, čo pŕhli viac ako tie veľké priesvitné. Ráno pri východe slnka už plávam s plaveckými okuliarmi za 2,50 eura z Decatlonu. V hlbokej vode stretávam monštrum dlhé najmenej 75 centimetrov s hnusnými, ale že fakt hnusnými chápadlami. Varujem ostatných, aby nešli do hlbokej a zostali pri brehu, myslím, že sa už radšej ani nekúpali.
Dokonale španielsky Mijas
Cestou k poslednému ubytku pri Estepone využívame tip od Igiho a navštevujeme pueblo Mijas. Teda – najprv sa predierame ku keške s týmto názvom a nie celkom chápeme, čo tu Igiho očarilo. Až po ceste k ďalšej keške s názvom „Broccoli tree“ sa dostávame nad Mijas a už chápeme, o čom tento výlet bude. Pozeráme sa zvrchu na miestnu corridu, hradby a úzke uličky a hneď sa do nich ponárame. Bruno fotí koníky, oslíky, na ktorých tu prevážajú turistov, a vychutnávame si pohľady z hradieb do krajiny. Nad dedinou potom ešte hľadáme pár kešiek v mramorových horách. O tom, že je to naozaj čistý biely mramor, svedčí aj keška neďaleko lomu, kde sú pekne odkryté biele mramorové steny. Brokolicový strom je vlastne borovica a je ich tu celá kopa. Fakt vyzerajú ako tá zelenina.
Nastupuje režim relax
Schádzame k Estepone, apartmán máme v komplexe Hacienda Beach. Ako vidno, Španieli si tiež prznia rodnú reč anglickými slovami, aby sa čo najviac otvorili turistom. Veď čo keby nepochopili názov Hacienda de la playa? Stretávame sa s tým všade, ale že uvidíme aj inzeráty na pozemky alebo reality na billboardoch v ruštine, tak to som tu teda naozaj nečakal. Nastupuje režim relax, čo značí, že kto sa stihne okúpať už pri východe slnka, tak sa v jednom dni okúpe dvakrát, ráno aj večer. Lebo…
Gibraltar
Na ďalší deň navštívime The Rock – Gibraltar. Fotíme makaky, lovíme nejaké kešky, zdolávame skalu a v írskej krčme si dávame šošovicovú polievku „len“ za päť libier. A to všetko za štyri hodiny vrátane prechodu cez letiskovú dráhu. Predplatili sme si parkovanie a trochu sme to podcenili, mali sme ešte zostať aspoň ďalšie dve hodiny. Alebo aj štyri. Ale však – dokukáme na Googli. Na ďalší deň sa k plávaniu pri východe slnka pridáva aj manželka. No práve tam, kde má slnko vyjsť, sa nakopili mráčky, takže si to musí zopakovať aj na ďalší deň. Ideme si pozrieť Rondu, pekné pueblo v horách vzdialené asi šesťdesiat kilometrov od Estepony. Cestou vidíme zhoreniská po letných požiaroch a, čo ma ako lesníka zaujme, systém protipožiarnych priesekov na zalesnených hrebeňoch.
Aby sme videli, že sme tu boli
Nakoniec sme našli aspoň jednu kešku, aby sme aj na geomape videli, že sme tu boli. Na ostatné sme sa nedostatočne pripravili. Slabo sme si naštudovali, kam ísť, zastavila nás voda. Prešli sme celú tiesňavu a nevedeli sme, že posledných desať metríkov treba prebrodiť. Nazbierali sme si trochu mandlí zo stromov rastúcich v strmom svahu, ale boli fest horké, nie ako tie kalifornské. Ochutnali sme miestne cukrovinky a vybrali sme sa na večerné kúpanie. Zajtra odmietame kamkoľvek ísť, celý deň budeme polihovať pri bazéne. Taký je plán.
Mali sme nabitý týždeň
Plány sa plánujú a realita je taká, že po rannom kúpaní ideme do Estepony. Manželka si spomenula, že Julio, ktorý nám dával kľúče od apartmánu, spomínal botanickú záhradu. Zaparkujeme pri Carrefoure a ide sa do úzkych uličiek. Každá má inú farbu kvetináčov a v nich iné kvietky, ktoré zalieva služba mestečka a nie obyvatelia ulice. Videli sme polievacie auto, lebo už predtým som vyslovil pochybnosť, že sa obyvatelia celej uličky dokázali dohodnúť na jednotnej farbe kvetináčov. Nádhera, je na čo pozerať.
¿Hablas español?
Konečne využívam aj španielčinu, keď sa pýtam na cestu. Dedko (nemá žuby) mi odpovedá šušlavou španielčinou, nie ako všetci ostatní. Každý hneď prejde do plynulej angličtiny a zhatí všetky moje doterajšie pokusy o precvičenie 273-dňového streaku v programe Duolingo, ktoré som venoval jazyku tohto kmeňa. Nachádzame orchideárium a za tri éčka sa ponárame do dažďového pralesa s orchideami, a nielen nimi, všetkých možných druhov a kontinentov. Už len posledné kúpanie, hodinka na ležadle pri bazéne a balíme. O tretej ráno nám odlieta lietadlo z Malagy domov.
Kešerské zhodnotenie
Úroveň kešiek bola priemerná, ale našli sme len cca dvadsať kúskov, takže to nie je veľmi výpovedná vzorka. Lock&lock krabičky sem ešte nedorazili, nádoby sú jednoduchšie. Favoritné bodíky sú za miesto, nie za prevedenie. Keďže nám ide predovšetkým o miesta, ktoré nám kešky majú ukázať, sme spokojní. Pätnásty zárez do pažby na Mulhacéne stál za to. A kam sa vydáme nabudúce? Uvidíme, či dokončíme Balkán, alebo si na jar trúfneme na nejakú exotiku, napríklad Azorské ostrovy. V puzzle nám chýba ešte dvadsať dielikov, takže je z čoho vyberať.
Autor textu: Ivor (Rizmani)
Autori fotografií: Nekvoskari
Ak vás teší Ivorov štýl rovnako ako nás, prečítajte si aj jeho ďalšie články. A ak vás zaujímajú kopce, mrknite sa na články v rubrike Do terénu.
