Na jar zvyčajne odlietame na juh. Celkom zbabelo prcháme pred usmoklenou slovenskou jarou. Destináciu si vyberáme podľa počasia. Niekedy je to blízke Maďarsko, inokedy malebné Chorvátsko a občas aj exotickejšia Sardínia. Tentoraz Alladin rozhodol jednoznačne, cez Veľkú noc bude najslnečnejšie v Šibeniku. A keďže zo Šibeniku je to len na skok do Národného parku Krka, zájdeme sa pozrieť aj na vodopády.
Šibenik, tras sa, my vyrážame!
Trasu už máme v malíčku. Stačí prejsť Maďarskom a po zaplatení prískočného si už len vychutnávať rýchlu jazdu po kvalitnej chorvátskej diaľnici. Cesta vedie prevažne mimo miest, cez údolia a hory, takže okolitá scenéria je úžasná. Prespíme v Zagrebe, je tu kopec výborných kešiek, a hajde ďalej. Keď opäť raz míňame osamotený Zir, prehováram Stanka, aby sme už konečne vybehli nahor po kešku (GC6JYWY). No navrchu je napriek páliacemu slnku toľko snehu, že by sme to v teniskách asi nedali. Som mierne sklamaná, ale nevadí, veď nabudúce.
Mesto pevností
Šibenik je očarujúci. Prechádzame sa po úzkych uličkách a nasávame voňavý prímorský vzduch. Nie sme tu prvý raz, ale od minula pribudlo v centre toľko kešiek, že ich ani všetky nestíhame pozbierať. Najmä tri tematické multiny (GC323ZF) nás poriadne popreháňajú po všetkých miestnych kostoloch. Ale tak nám treba, keď ich robíme súbežne. Dve obrovské, turistom prístupné pevnosti nad mestom sme absolvovali už minule. Je tu aj tretia, ale tá je zatvorená. Tentoraz dávame prednosť potulovaniu sa po meste a jeho okolí. Fascinujú nás tisícročné stĺpy len tak pohodené na trávniku. Počas prechádzok sledujeme cvrkot a vyberáme si, ktorý dom si tu kúpime na dôchodok.
Z apartmánu vidíme strechy, more a kúsok prístavu. Zhora na nás dohliada pevnosť sv. Michala. Domáca rozpráva peknou, zrozumiteľnou angličtinou s výrazným chorvátskym CH a okrem iného nám odporúča výlet na tvrđavu Sv. Nikole. Táto pevnosť chráni ústie zálivu Sv. Antonína a (podľa jej slov) nie je sprístupnená turistom, ale miestni tam bežne chodia. Navyše k nej vedie pekná turistická trasa po pobreží polostrova. Zapisujeme si tento fakt za uši, zaskočíme sa tam pozrieť, ak budeme mať cestu okolo.
Národný park Krka
Na Národný park Krka si vyhradíme celý deň. Sme tu ešte pred začiatkom vyššej sezóny (začína 1. apríla), čo znamená malé vstupné. Na vstupe do lokality Skradinski buk platíme len 30 kún za jedného adulta namiesto 200, ktoré tu pýtajú počas letných prázdnin. Dúfame, že turistov bude čo najmenej. Prichádzame pred desiatou, čo je na miestne pomery a zájazdy pomerne skoro, a park je skutočne takmer prázdny. Len párik Indov mi občas zavadzia v zábere, lebo si robia sto selfies pred každým vodopádom.
Po skúsenostiach z Plitvíc sme v šoku, keď zistíme, že v Krka N.P. po zaplatení vstupného už nemusíme platiť za nič iné. Ani za parkovisko, ani za autobus, ktorý nás zvezie do doliny, dokonca ani za prehliadku rozkošných kamenných mlynov. Len hajzlbaba nás skasne, ale to je len a len moja chyba, lebo som nevydržala tých smiešnych pár kilákov po ďalšie (neplatené) záchody. BTW, také čisté vecká sme tuším nestretli ani vo Švajci.
Všetko to vodstvo na rieke Krka je dokonale úžasné. Nevychádzam z údivu, ako všakovako sa môže voda krútiť, ohýbať a tancovať, kade všade môže vtekať, pretekať a nadtekať. Moja doterajšia predstava, že voda je za každých okolností vodorovná, je zadupaná do zeme. Najmä po tom, čo som objavila, že vo vode môžu byť aj diery! Cestou po geniálne prázdnych drevených lávkach ponad jazierka a vodopády lovíme jedinú miestnu tradičku (GCP7JE) a pátrame po indíciách pre earthky.
Jozef žije?
„Áno. V domčeku pod vodopádom. Je tam strašne vlhko a vo dne v noci počuť hukot padajúcej vody.“ Touto okrídlenou hláškou z dielne L&S sa bavíme pri prehliadke maličkých kamenných mlynov postavených uprostred vodopádov. Prvý raz v živote vidím zúrivo klokotajúcu vodu v úrovní očí priamo za oknom. Ako môže pretekať stenami domov a navyše toľkými otvormi? Rozprávať sa tu nedá. Stanko je rád. Aj ten pán, čo vymetá múku spod funkčného kamenného žarnova sa zjavne teší, že nemusí turistom nič vysvetľovať.
Pri odchode stretáme húfy Kórejčanov. Hmýria sa a štebocú ako holuby na námestí sv. Marka. Vypadávajú z troch zájazdových autobusov a už na schodoch vyťahujú foťáky, selfie tyče a mobily. Gratulujeme si, ako dobre sme obišli. Chceme sa ešte zastaviť pri infotabuliach, ale márna snaha. Kórejci sa pred nimi fotia, už sa vytvoril rad a do večera tu čakať kvôli nim určite nebudeme. Radšej sa presunieme do druhej časti parku Krka, na Roški slap. Cestou objavíme opustenú gigantickú továreň (GC4MJA1). Pri západe slnka si spravíme krátky hiking na skalu, odkiaľ je bohovský výhľad na dolinu s vodopádmi.
Nedobytná ako Fort Knox
Samozrejme, že neodoláme. Hneď na ďalší deň po návšteve vodopádov na rieke Krka sa vyberáme k pevnosti Sv. Nikolu. Parkujeme auto na kameňoch, ktoré Stanko volá „tu som si gumy ešte neprepichol“. Zapíšeme sa do najbližšej kešky (GC5X8D5) a vyskočíme na dokonalý biely kamenný chodník lemujúci záliv. Tiahne sa v oblúku popri vode až na okraj pevniny. Potom ako pevná a široká drevená cesta pokračuje ponad čistú plytkú vodu k najbližšiemu ostrovu. Za ním už na nás vykukuje pevnosť Sv. Nikolu.
Ostrovček je prevŕtaný zákopmi ako planéta Duna červami. Sme radi, že sme pri hľadaní kešky (GC61F2T) do žiadneho nespadli. Opustené bunkre a zvyšky kamenných barakov sa tu tlačia jeden na druhého ako Japonci v metre. Sledujeme chodník, až kým neskončíme na jeho okraji. Chodník síce veselo pokračuje ďalej, ale my nemôžeme, je zaliaty vodou. Chvíľu do Stanka hučím, až sa vyzuje a neochotne vstúpi do ľadovej morskej vody. Pridám sa k nemu, nohavice vyhrnuté a tenisky v rukách, ale nakoniec sa vrátime. Skaly sú nepríjemne ostré a voda nám siaha dopoly stehien. Chvíľku ešte túžobne hľadím približne tým smerom, kde tuším nedosiahnuteľný poklad (GC2BQGE). No nič, nabudúce, sľubujem si v duchu.
Ako som vozil Kórejčanov
Cestou späť začína pršať. Najprv je to v pohode, ale po chvíli radšej zabáčame na pumpu s úmyslom prečkať najhoršie. Chceme si dať obľúbenú bijelu kavu, no len čo sa usadíme, dovtedy prázdna pumpa sa zaplní džavotajúcimi Kórejčanmi. Sú ako malé deti, lietajú sem a tam a vykrikujú tak, že sa v tej vrave skoro nepočujeme. Vonku padajú tony vody a zrazu do najbližšej lampy udrie blesk. Pri sprievodnom tresknutí hromu všetci Kórejčania synchrónne vyskočia meter dvadsať a stíchnu, ale len na pár sekúnd. Sledujeme vodiča – očividne je to Čech alebo Slovák – a pri jeho rezignovane smutnom úsmeve si s láskou spomenieme na zápisky Ondreja Sokola.
Kde ste boli na Veľkú noc vy? Narazili ste na niečo zaujímavé? Máte tip na výlet, o ktorý by ste sa chceli podeliť s ostatnými? Dajte nám vedieť v diskusii – tu alebo na Facebooku.
Autor textu a fotografií: schevka
Editor: geoPetros
