Krajina ležiaca na najjužnejšom cípe Južnej Ameriky, v tesnej blízkosti Antarktídy. Krajina ležiaca na úplnom konci sveta. Aj samotný názov má exotický: Patagónia. Keď sa mi naskytla príležitosť navštíviť tento úchvatný kút zeme s priateľmi a partiou slovenských a českých cestovateľov, bolo rozhodnuté. Poznávací zájazd s pevným programom? V pohode. Ako vždy.
Pri pohľade do geocachingovej mapy som síce veľa kešiek neobjavila, ale nakoniec sa na takmer každom mieste ukrývalo niečo, čo potešilo aj moje kešerské srdce. Poďte sa pozrieť, aká je – pre našinca taká vzdialená a neznáma – Patagónia.
Perito Moreno
Jedinečný ľadovec Perito Moreno (GC1JPHG) v Národnom parku Los Glaciares je jednou z najznámejších turistických atrakcií argentínskej časti Patagónie. V jeho blízkosti sme strávili šesť hodín. Priamo na povrch ľadovca sme sa síce nedostali (áno, aj to je možné), ale absolvovali sme plavbu loďou po ľadovcovom jazere Lago Argentino. Topenie a „telenie“ okolitých ľadovcov je pre toto najväčšie argentínske jazero primárnym zdrojom vody.
Čerešnička na úvod
Na výbežku oproti ľadovcu je vybudovaná rozsiahla sieť chodníkov a vyhliadkových plošín. Mali sme odtiaľ skvelý výhľad, mohli sme pozorovať, ako z čela ľadovca odpadávajú do vody kusy ľadu veľké ako panelák. Najviac ma prekvapili zvukové efekty sprevádzajúce praskanie masy ľadu, hromová ozvena sa ozývala po celom údolí. K ľadovcu Perito Moreno sa dostanete pravidelnými autobusovými linkami z blízkeho mesta El Calafate. Už len samotná cesta tam a späť stojí za to.
El Calafate
Na brehu jazera Lago Argentino stojí mesto El Calafate. Je považované za bránu do Patagónie. Na jeho novovybudované letisko sme z Buenos Aires prileteli aj my. Typické juhoamerické turistické centrum oplýva množstvom kvalitných reštaurácií a kaviarní. Nájdete tu aj domčeky využívané domácimi obyvateľmi na víkendové pobyty. Na severnom okraji mesta leží chránené vtáčie územie Laguna Nimez, kde môžete obdivovať celé kŕdle vtákov v ich prirodzenom prostredí. Trochu ďalej za mestom stojí za návštevu nezvyčajný skalný útvar (GC4CAMW) pripomínajúci stádo slonov.
Všadeprítomný vietor
Patagónia je veľmi veterná a má jedinečnú klímu. Často sme kochali nielen scenériou krajiny, ale aj pohľadom na oblohu. Bonbónikom bol pre nás paradox tohto ročného obdobia na južnej pologuli: v predzáhradkách zelená tráva a rozkvitnuté ruže… a za oknami vianočné stromčeky. Na návštevu sme si totiž vybrali január, kedy je v Patagónii vrchol leta. Je to síce o čosi drahšie, ale počasie sme (na miestne pomery) mali naozaj krásne.
Patagónia má skvelé jedlo
V Argentíne aj v Chile sme si užívali kvalitné a pestré jedlo. Miestne pokrmy sme si mohli dopriať takmer každý večer, pretože ceny v supermarketoch aj v reštauráciách sa pohybujú približne na našej úrovni. Hovädzie steaky, chuťovky z lososov a iných rýb na mnoho spôsobov, zeleninové šaláty, rôzne grilované pochúťky, všetko bolo doslova lahodné. Samozrejmosťou boli aj chutné a kvalitné vína. S výberom jedla, hlavne miestnych špecialít, nám často pomáhal náš český sprievodca Martin Mikyska. Pre neho je Južná Amerika druhým domovom.
El Chaltén
Údajne najmladšie mestečko Argentíny El Chaltén má prívlastok „Hlavné mesto trekingu“. Je východiskovou destináciou mnohých turistických trás rôznej dĺžky a náročnosti. Pricestovali sme sem linkovým autobusom z 360 kilometrov vzdialeného El Calafate. Pred príchodom do cieľa sme však najprv zastavili pri stanici miestnych rangerov a absolvovali sme povinné školenie na tému „Ako sa správať na území Národného parku.“
Mirador de los Condores
Potom, čo sme sa ubytovali, sme si vyšli na prechádzku náučným chodníkom. Trek Mirador de los Condores nás zaviedol na peknú vyhliadku. Z neveľkého vrchu sme dovideli až na jazero Viedma, kam ústi aj rovnomenný ľadovec (GC39QQ4). Po presune na severnú stranu kopca sme zase mali ako na dlani celé údolie aj s mestečkom El Chaltén (GC10R1A). A to sme ešte netušili, ako sa ukázalo až na druhý deň ráno, že najkrajší pohľad na majestátne končiare v pozadí sa nám skrýva v oblakoch…
Senda al Cerro Fitz Roy
Medzi moje najkrajšie zážitky v Patagónii patrí celodenná túra k Laguna de los Tres a k vyhliadke na majestátny vrchol Fitz Roy. Domorodci ho nazývajú „Cerro Chaltén“, Dymiaca hora. Pri pohľade na väčšinu jeho fotografií asi netreba vysvetľovať prečo. Cesta je vynikajúco značená. Oficiálna dĺžka treku je 11 kilometrov s prevýšením 700 metrov, posledný kilometer je najťažší. Trasa vedie úchvatnými prírodnými scenériami popri ľadovcových jazerách, potokoch, lávkami ponad mokrade, krížom cez kemp v hustom lese. Je ťažké si z toho množstva krásy vybrať čo a ako fotiť, alebo ktorým smerom sa kochať pohľadom. No a keď v cieli nájdete ešte aj poklad (GC5TQT9), čo viac si môžete priať?
Turistický raj
Patagónia je turistický raj. A hoci sa to možno nezdá, aj na organizovanom poznávacom zájazde máte na výber. Na ďalší deň sme sa rozdelili na viac skupiniek. Niektorí si vybrali stredne náročnú, sedem kilometrov dlhú trasu k ďalšiemu z mnohých jazier s ľadovcom a peknými scenériami. Táto možnosť lákala tým, že sme si v ľadovej vode lagúny Torre mohli aj zaplávať. My sme si vybrali krátku relaxačnú prechádzku kaňonom rieky Las Vueltas, kde nás čakal vodopád Chorrillo del Salto (GCYQWP).
Keď štrajkujú colníci
V stredisku El Chaltén, oáze pokoja, sme nemali mobilný ani satelitný signál. So svetom sa tu komunikuje len cez pevné linky. Deň predtým, ako sme mali prejsť z Argentíny do Chile, sa k nám dostali útržkovité informácie o dva dni trvajúcom štrajku argentínskych colníkov. Nejazdili ani cezhraničné autobusové linky. Aj taká je Patagónia, vraj sa to tu občas stáva. Zmenili sme teda plány a zostali sme o deň dlhšie v Argentíne. Naši sprievodcovia nám našli náhradné ubytovanie v nám už známom El Calafate. Určite sme na tom boli lepšie ako tí, čo dva dni trčali na letisku v Buenos Aires.
Ale my chceme ísť do Chile!
V deň odchodu sme ešte stále nevedeli, či budú autobusy vypravené. Nakoniec dorazila správa, že spojenie je obnovené. Argentínskou colnicou sme prešli v pohode. Ale čo to!? Tentokrát vraj pre zmenu štrajkujú colníci chilskí. Keď rad na oboch stranách hranice poriadne narástol, konečne nás, po troch hodinách, začali odbavovať. Kontrola bola dôkladná, do Chile sa totiž nesmú dovážať takmer žiadne potraviny.
Národný park Torres del Paine
Chilský Národný park Torres del Paine právom patrí medzi najkrajšie prírodné parky na svete. Názov mu dala trojica nezameniteľných skalných veží. Vstup do parku je prísne regulovaný, a hoci sme boli na chránenom území, aj tak nás prekvapilo množstvo divokej zveri. Všadeprítomné boli najmä lamy guanaco, ale videli sme aj pštrosy nandu, pásavce a kondory. Podarilo sa nám dokonca odfotiť aj vzácnu, veľmi plachú pumu patagónsku, čo Miguel, náš domorodý „sprievodca a šofér v jednom“, uznanlivo ocenil.
Naháňame prírodné krásy
V Národnom parku Torres del Paine sme pôvodne mali stráviť 2,5 dňa, vďaka colníkom sme ale boli v časovom sklze. Prehliadku sme museli stihnúť za deň. Vybrali sme sa teda naháňať krásy prírody trošku netypicky, mikrobusom s naloženým prívesom. To, čo spočiatku vyzeralo ako na hlavu postavený nápad, bola nakoniec kombinácia rýchleho presunu s krásnymi výhľadmi v južnej časti národného parku a s kopou zážitkov. Stihli sme fotogenickú Lagunu Azul, zopár vodopádov, Lago Sarmiento v pozadí s masívom Cuernos, Lago Pehoé s kúpaním pre našich otužilcov a k tomu aj dve „prechádzky“.
Od Salto Grande k Mirador Nordenskjöld
Národný park Torres del Paine je medzi turistami známy predovšetkým svojím päťdňovým W-trekom cez najkrajšie miesta parku. Ukáže vám údolie Valle del Frances (GC10ZEZ), aj tri veže Paine. Dopĺňa ho O-trek, okružná cesta okolo celého parku. Nájdete tam ale aj zopár krátkych trás. Jedna z nich vedie od vodopádu Grande, dopadajúcom do jazera Pehoé, k brehom susedného jazera Nordenskjöld. Odtiaľ je krásny výhľad na hory Paine Grande a Cuernos del Paine. A kým sa to na začiatku trasy pri vodopáde hmýrilo návštevníkmi z rôznych krajín, na konci približne trojkilometrovej cesty nám robil spoločnosť iba neutíchajúci vietor.
Patagónia a kešky
Náš chilský sprievodca nás veru povozil po národnom parku krížom-krážom. Sledovala som jeho trasu na Locuse a tak som zistila, že na mieste poslednej plánovanej prechádzky sú uložené dve kešky. Jedna z nich (GCKNJC) bola síce priamo pri chodníku, ale aj tak sa nám ju podarilo nájsť až na spiatočnej ceste. A aj to len vďaka nekešerke Jarke z Prahy. Ono sa totiž na každom poznávacom zájazde niekto z muklov na to hľadanie pokladov namotá.
Ľadovcové jazero Grey
Cieľom našej druhej vychádzky bolo miestečko s výhľadom na ľadovcové jazero Grey a rovnomenný ľadovec v pozadí. Výhľadová plošina na malom výbežku sa nachádza presne na súradniciach earthky (GC38XVF). Prešli sme dreveným visutým mostom ponad Río Pingo a pokračovali veternou štrkovou plážou popri jazere. Vody jazera bičovali vlny, cítili sme sa ako pri mori. Pri spiatočnej ceste nás vo výške sprevádzali kondory, akoby sa s nami lúčili.
Puerto Natales
Pôvodne rybárska dedina, teraz hlavné mesto provincie. Toto typické juhoamerické mestečko slúži predovšetkým ako tranzitné centrum turizmu pre blízky Národný park Torres del Paine. V Puerto Natales sme strávili jednu noc pred cestou do Punta Arenas. Kešku sme spoločne s muklo-priateľmi našli iba jednu (GC22X6C), viac aktívnych tam vtedy nebolo. Pripomína milodona, tvora, ktorý vyhynul asi pred 5000 rokmi, s mestom Puerto Natales ho spája neďaleká jaskyňa (GC71J4J). V nej boli, okrem iných artefaktov, objavené aj pozostatky tohto prehistorického tvora.
Punta Arenas
Posledné mesto na území juhoamerického kontinentu, ktoré sme navštívili, bolo Punta Arenas. Toto priemyselné a námornícke centrum leží na severnom brehu Magalhãesovho prielivu. Slováci by ho mohli poznať, dlhé roky tu ako lekár pracoval Martin Kukučín. Na turistov môže táto bývalá trestanecká kolónia sprvu pôsobiť trochu chaotickým dojmom, ale aj mesto, aj jeho okolie majú čo ponúknuť. Je tu historické centrum s budovami zašlej slávy z koloniálneho obdobia, ale aj moderné novostavby pri prístave. Môžete navštíviť niekoľko múzeí a idylický mestský cintorín, objavovať zaujímavé zákutia, sochy a umelecké artefakty roztrúsené kade-tade. Koniec-koncov, soche objaviteľa a moreplavca Hernanda Magalhãesa je venovaná aj miestna virtuálka (GCB0D5).
Magalhãesov prieliv
Z Punta Arenas sme si spravili pekný výlet po pobreží Magalhãesovho prielivu. Najprv sme cestovali mikrobusom. Po niekoľkých kilometroch sme sa zastavili v geografickom strede Chile, potom v pôvabnej malej zátoke s rybárskymi člnmi. Napokon sme dorazili na koniec cesty Ruta 9. Odtiaľto sa dá ísť pešou trasou kamienkovými a skalnatými zátokami k majáku San Isidro (GCNDCC). Dobrodružné povahy môžu pokračovať ďalej extrémne náročným trekom až po mys Froward, najjužnejší cíp juhoamerickej kontinentálnej pevniny. Na druhej strane prielivu sú vidieť ostrovy Ohňovej zeme.
La Isla Magdalena
Patagónia je domovom mnohých zvierat. V hojnom počte tu žijú aj najznámejší obyvatelia Antarktídy, tučniaky. Jedným z miest, kde sa s nimi môžete stretnúť, je prírodná rezervácia Magdalénin ostrov. K hniezdiskám tučniakov magellanských sa dostanete dvojhodinovou plavbou z Punta Arenas. Na ostrove žijú nielen mnohopočetné kolónie týchto milých malých tvorov, ale aj čajky, kormorány a tulene. Počas plavby na ostrov lode často sprevádzajú delfíny alebo veľryby.
Ushuaia
Ushuaia je považovaná za najjužnejšie položené mesto na svete. Často sa pýši prívlastkom „Koniec sveta“ (Fin del Mundo). Táto bývalá trestanecká kolónia leží na južnom pobreží najväčšieho ostrova Ohňovej zeme. Dnes je centrom rybolovu, turistiky a hlavnou základňou výprav do Antarktídy. V zime je vyhľadávaným lyžiarskym strediskom. Do argentínskeho mesta Ushuaia sme z chilského Punta Arenas cestovali linkovým autobusom osem hodín a zostali sme štyri dni.
Ohňová zem a kešky
Patagónia príliš keškami neoplýva, ale Ushuaia je výnimkou z tohto pravidla. Prevažujú tradičky založené kešermi z rôznych kútov sveta. Zaujímavým počinom českého ownera Autacek je séria šestnástich keší (tradičiek aj mysteriek) s názvom „Fire Heart“ (GC5MQN8). Sú rozložené do tvaru srdca západne od mesta v divokom teréne na kopci Susana. Kopa krásnych miest v okolí mesta Ushuaia je však na geomape sveta absolútne neviditeľná.
Putovanie k Laguna Esmeralda
Z Valle de Lobos (asi 20 kilometrov južne od mesta) vedie k Laguna Esmeralda približne 4,5 kilometrová trasa. Najprv nás viedla hustým pôvodným lesom. S ubiehajúcimi metrami stromy pomaly začínali ubúdať, čoraz viac ich bolo popadaných a vysušených. Príčinou tohoto javu nie sú lesné požiare, aké spustošili stromy v NP Torres del Paine, ale bobry. Druhá časť cesty k Laguna Esmeralda prechádzala cez rašeliniská a pôvodné mokrade, čiže po blate a vode. Sprevádzali nás všadeprítomné potôčiky, občas sa objavil vres. Trasa je síce značená, ale väčšinou neupravená a kráčať po takomto teréne je naozaj nevšedný zážitok.
Laguna Esmeralda
Dorazili sme k smaragdovozeleným vodám jazierka Laguna Esmeralda. Bolo skutočne prekrásne, farba vody dokonale kontrastovala s okolitou zeleňou a majestátnymi horami. Až na mieste sme sa rozhodli pokračovať ďalej, k ľadovcu Ojo del Albino. Hmlisté a zamračené počasie sa však pomaly zmenilo na mrholenie, neskôr na dážď so snehom. Po hodine štverania sa šmykľavými skalami pri mizernej viditeľnosti sme sa radšej otočili naspäť. Nuž čo, aspoň sme aj my, po takmer dvoch týždňoch pohodového počasia, zažili povestnú patagónsku pľušť. Netrvala dlho, navečer už znovu vykuklo slnko.
Národný park Tierra del Fuego
Asi 12 kilometrov západne od Ushuaie sa rozprestiera Národný park Tierra del Fuego. Medzi mestom a parkom premávajú na pravidelnej linke mikrobusy aj historická železnička. V NP je mnoho značených turistických trás, prevedú vás všetkými biotopmi Ohňovej zeme. My sme si vybrali pobrežnú magistrálu Senda Costera. Začína v zálive Ensenada Zaratiegui, kde je aj štýlová „Pošta na konci sveta“. Trasa vedie pozdĺž Beaglovho kanálu až po maják v zálive Lapataia (GC5QMZE). Cestou sme si spravili ešte zachádzku k návštevníckemu centru Alakush na brehu Río Lapataia. Oplatí sa ho navštíviť, celé podkrovie je venované etnografickej expozícii pôvodných obyvateľov Ohňovej zeme.
Ohňová zem
A znovu máme čas na vlastný program, každá skupinka si vyberá niečo iné. Cyklotúra, vyhliadkový let helikoptérou, celodenný trek. My sme sa rozhodli pre výstup ku Glaciar Martial (GC5Q9NR). Myslím, že sme si tento deň užili všetci. Musím však priznať, že najviac zážitkov mali podľa rozprávania a fotografií tí, čo absolvovali šesťkilometrovú trasu ku Glaciar Vinciguerra. Terén bol divoký, mokrý a bahnitý, podobný tomu, akým sme išli k Laguna Esmeralda. Tentokrát však bolo krásne počasie. Užili si údolie plné rozkvitnutých kvetov, výhľady z horského masívu, aj ľadovec s ľadovou jaskyňou v cieli cesty.
Adiós Patagonia, adiós Tierra del Fuego
Ako každá cesta, aj tá na koniec sveta sa raz musí skončiť. Do odletu nám ešte zostávalo pár hodín, každý ich využil inak. Veď nielen okolitá príroda, ale aj samotné mesto má návštevníkom čo ponúknuť. Množstvo obchodov a obchodíkov s rôznym tovarom, niekoľko múzeí (GC30C2D), pobrežná promenáda, kasíno, jachtársky prístav, kaviarne, bary a reštaurácie. Bývalá trestanecká kolónia je v súčasnosti rušným turistickým strediskom. Ešte rýchla návšteva TB hotela pri letisku (GC5PVA4) a už musíme opustiť tento jedinečný kút zeme. Po troch hodinách letu pristaneme v úplne inom svete.
Zbohom Patagónia, zbohom Ohňová zem!
Autor textu: Monika (gangstri)
Autori fotografií: Monika (gangstri), Martin Mikyska, Vladimír Varga
Autor titulnej fotografie: Martin Mikyska
Editori: schevka, geoPetros
Ďalšie fotografie k článku nájdete v galérii.
V rubrike Na ceste nájdete cestovateľské články tých najpovolanejších, kešerov, ktorí sa vydávajú poznávať aj tie najvzdialenejšie zákutia sveta.
