Zdá sa takmer nemožné, aby jeden slovenský kešer, navyše kešer bez auta, dokázal za osem rokov nazbierať ohromujúcich 21 tisíc kešiek. „Dá sa to? A ako?“ pýtali sme sa aj my. A keď ten jeden bratislavský kešer začiatkom júla oslávil svoje desiate kešerské narodeniny, rozhodli sme sa ho osloviť a položiť mu zopár otázok. Aj vy určite tohto chalana a jeho neodmysliteľný bicykel poznáte, alebo ste o ňom aspoň počuli, pretože lafin už roky patrí medzi špičku slovenských hráčov geocachingu.
Ahoj, lafin. Začneme hneď zostra, otázkou na telo. Koľko máš kešiek? Nájdených – a aj zalogovaných, lebo to je dôležité.
Ahoj. No… V tejto chvíli mám nájdených niečo cez 21 tisíc. Zalogované mám všetky, aj keď – v začiatkoch sa mohlo stať, že som na nejakú zabudol. Už dlhšie sa snažím dodržiavať predsavzatie, že každú kešku zalogujem ešte v ten deň, keď som ju našiel. Aby som nezabudol.
Loguješ až po príchode domov, alebo priamo z terénu?
Keď ideme náhodou po rokoch na FTF-ko, čo sa mi nestáva často (usmieva sa), tak logujem z terénu. Aby sa tam ostatní zbytočne nehnali. Ostatné logujem až večer doma, za počítačom. Logovaniu sa venujem dôsledne, chcem totiž aj niečo poriadne napísať. Nechcem písať len – ako vidím aj na mojich keškách – samé TFTC. Tuším je to teraz v móde.
Snažíš sa ku každej keške napísať dlhší log?
Keď ideme na sériu, ako sme teraz boli v Trnave na traile „Trnávka“ (GC7FD44) zloženom z multikešiek, napíšem tri-štyri vety, kde zhodnotím celú sériu a popíšem najzaujímavejšie momenty. To použijem v každej keške, ale na každej logovanej keške pridám nejaký konkrétny detail, ktorý som si zapamätal. Keď sa mi niečo nepáči, snažím sa to objektívne a bez emócií popísať.
Takže žiadne výlevy alebo urážky…
Nie, kdeže. Skôr sa tie hrubé urážky dostávajú z druhej strany ku mne. Ale aj tak sa snažím so všetkými vychádzať dobre. Pomôžem, keď niekto niečo potrebuje. Ešte sa mi nestalo, že by som niekoho odmietol alebo mu odvrkol. Iba raz som napísal negatívny log, aj to len preto, že keška bola uložená na mieste, kde vôbec nemala byť. Snažím sa byť skôr umiernený ako radikálny.
Čo hovorí na tvoje kešovanie manželka?
Manželka má iné, viac umelecké záľuby, takže sa dá povedať, že každý trávime svoj voľný čas vlastným spôsobom. Kým ja cez víkend riešim cyklo a kešky, ona má nejakú pracovnú povinnosť – teraz napríklad vedie kurzy kaligrafie – takže nám to nevadí. Keď sa rozprávame, zaujíma ju, kde som bol, a celkom mi fandí. Len keď prší, tak sa mi smeje: „Kam zase idete, vy blázni, v takomto počasí?“ Alebo keď ideme na nočnú kešku: „Zbláznili ste sa? Zožerú vás diviaky!“ (Smejeme sa.)
Keď hovoríš my, tak myslíš koho?
Sme väčšia partia kešerov. Vždy sa spýtame, kto má čas a kto sa chce pridať. Ono sa to mení, raz idem s jedným, inokedy s viacerými. Teraz chodím na kešky dosť často s admirallom, ale tých kešerov, s ktorými chodím von, do terénu, je viac: AlicTa, Inko2010, s filip(co)m a Dubachikom sme boli nedávno v Náchode na medveďom megaevente… Niekedy nás je toľko, že naplníme aj dve-tri autá.
Takže sám nekešuješ?
Ale áno. (Smeje sa.) Veď vieš, bicykel dostáva zabrať. Minulý rok som mal zlomenú ruku, takže som musel bicyklovanie obmedziť, ale tento rok už znova jazdím. Aj to niekedy ľudia nechápu, že dám stodvadsať kilákov na bicykli a zoberiem pritom len dve kešky. Veď práve o tom je táto hra, zabávať sa, dostať sa von, niečo vidieť a zažiť. Nie vždy sú kešky prvoradé, a aj keď sú prvoradé, chcem si pri hľadaní aj zabicyklovať. Spájam príjemné s užitočným. Páči sa mi, keď ma geocaching zatiahne niekam, kde som ešte nebol, alebo kde som bol veľmi dávno. Mám na to miesto pekné spomienky a súčasne získam nové zážitky. Niekedy nosím bicykel aj na chrbte (smeje sa), ale stále to beriem ako zábavu.
Ako dlho kešuješ?
Zaregistroval som sa v roku 2008, ale to som bol s jedným nemenovaným kešerom len na piatich keškách pri Svätom Jure a vo Vajnoroch. Tam som zistil, čo je geocaching, ale nejako ma to neoslovilo, alebo lepšie povedané, mal som iné záujmy a nemal som na to dosť času. Neskôr, v 2010-tom, som sám znovu začal. Odlovil som nejakých 200 keší a potom som zašiel na prvý event. Tam som spoznal zopár ľudí a začal som kešovať s nimi. Ale v začiatkoch som lovil sám, lebo som chodil všade na bicykli. Preto mi kešky aj tak rýchlo nabiehali. Nie je problém dať päťdesiat, sto kešiek, keď človek chce.
Na bicykli asi dokážeš prejsť dosť veľa, však?
Dokážem prejsť aj 150 kilometrov za deň. Asi najviac som dal v Rakúsku pri maďarských hraniciach, vtedy bolo horúce leto, 40 stupňov. Pozbieral som síce „len“ 30 kešiek, ale na tachometri som mal po príchode domov 160 kilákov. Bol to fajn zážitok, aj som si zajazdil, aj som kešky pozbieral.
V prvých rokoch si autom vôbec nekešoval?
Spočiatku vôbec nie, to až teraz, s admirallom. Ale aj s ním sa to pomaly mení, chodíme viac pešo. Síce sa priblížime autom, ale potom sa ideme prejsť, nekešujeme z auta. Samozrejme, keď sú kešky pri ceste, tak… (Smejeme sa.)
… človek neodolá.
Napríklad séria Kukkónia. Z nej sme väčšinu dali autom, len tam, kde boli poľné cesty, sme šli pešo alebo – lebo aj admirall má bicykel – na bicykloch. Keďže na tom nie je zdravotne veľmi dobre, chodíme pomalším tempom. Igor by najradšej chodil všade peši, ale jeho zdravotný hendikep mu to vždy nedovoľuje. Zato zákaz vjazdu rešpektujeme bez výnimky.
Nielen, že je to samozrejmosť, ale u teba je to dokonca aj povinnosť, však?
Ja nemôžem, ani keby som chcel. Mal by som z toho problémy v robote. Je to vec, ktorú sa snažíme striktne dodržiavať.
Povedz mi, čo robíš? Akú máš profesiu?
Robím regionálneho cyklokoordinátora na Bratislavskom samosprávnom kraji, niečo riešim aj v územnom plánovaní a cestovnom ruchu. Snažíme sa medzi ľuďmi rozširovať myšlienku zdravého pohybu a rozvíjať v tomto smere aj cestovný ruch, to znamená budovať cyklotrasy, ktoré v bratislavskom kraji chýbajú. Bohužiaľ, mesto Bratislava my veľmi riešiť nemôžeme, ale kde môžeme, tam zavŕtame.
Máš to tak pekne previazané: bicykel, práca… Ako to celé vzniklo?
Zhruba od roku 2002 som sa dosť intenzívne zaujímal o navigačné prístroje. Spoločne s istou skupinkou ľudí, nekešerov, som spolupracoval aj so slovenskou pobočkou Garminu. Z Národného lesníckeho centra sme dokázali získať mapu lesných ciest celého Slovenska. Takže sme boli piati ľudia, ktorým sa prvý raz podarilo preraziť cez štátny aparát a získať takúto mapu pre verejnosť. Po spracovaní sa dala zadarmo nahrať do prístrojov Garmin. Ja osobne ju používam dodnes, keď idem kešovať na bicykli do lesa. Viem si nad základnou mapou urobiť priehľadnú vrstvu tak, aby sa mi zobrazili vyznačené lesné cesty, takže vidím obidve mapy naraz. Neskôr bola tá mapa prerobená, aby sa dala nahrať aj do Androidov, a stále sa používa. Trvalo sedem rokov, kým ju NLC vydalo oficiálne, ale som rád, že som sa mohol aj na tomto podieľať.
A čo bolo ďalej?
Jedného dňa som sa chcel ísť bicyklovať a niečo som hľadal na internete. Vyslovene náhodou som klikol na Geocaching.com, odkaz som mal uložený v záložkách. Otvorila sa mi rovno mapa, tak som si natiahol okolie, kde bývam, a zistil som, že sú tam kešky. Naimportoval som si ich do Garminu a vyrazil som do terénu. Hneď v prvý deň som úplne v pohode našiel tuším päť tradičiek, a v prvej desiatke mám už aj multinu a mysterku.
Hneď si vedel, ako ich máš riešiť?
Keď to poviem terajším žargónom, tak prvú mysterku som brutol. (Smeje sa.) Keď som si prečítal listing – mimochodom, listingy doteraz čítam veľmi rád – tak som podľa popisu hneď vedel, kde je keška uložená. Prišiel som tam, siahol som a bola moja. Takže som ju našiel so šťastím. Odvtedy boli aj také mysterky, nad ktorými som strávil niekoľko dní.
Takže občas aj sedíš doma za kompom a lúštiš?
Samozrejme. Niekedy lúštim sám, niekedy dáme hlavy dohromady viacerí – ako som spomínal, sme taká spriatelená skupinka. Niekto niečo začne, požiada o pomoc, a vtedy sa na to pozrieme viacerí. Netvrdím o sebe, že viem všetko, práve naopak. Každý vie niečo, a keď spojíme sily, dokážeme vylúštiť väčšinu zadaných úloh. Niekedy ma mysterka zaujme a pustím sa do nej, inokedy, keď to nie je môj odbor, pozriem sa na ňu a skonštatujem, že ju nedám.
Aký typ kešiek máš najradšej?
Hm… Mám rád všetky kešky. Jediné, čo nejako zvlášť nevyhľadávam, sú mysterky typu „Hádaj, na čo myslím?“ Z mysteriek mám najradšej zemepisné, kde treba niečo vyhľadať na mape alebo sa to týka poznania terénu. Odjakživa som mal rád zemepis, aj preto som riešil tie mapy, takže táto téma mi je asi najbližšia. Mám rád multinky, pri ktorých sa treba poprechádzať po dedine a pozrieť si pamiatky, lebo sa vždy niečo nové dozviem. V poslednej dobe sa vraciam na miesta, kde som už kedysi dávno bol, a to so sebou prináša pekné spomienky.
A čo napríklad virtuálky?
Mám rád aj virtuálky, jednak preto, že sú pomerne jednoduché, ale aj preto, že sú na miestach, kam sa klasická keška uložiť nedá a pritom sa tam vždy vyskytuje niečo výnimočné. Z týchto nových sa mi veľmi páčila Rikitanova „Stará Radnica“ (GC7B6H6), ale aj „Čumil“ (GC7B9JP). Nikdy neodsudzujem ownerov za miesto, ktoré si pre svoju kešku vybrali. Je to ich slobodné rozhodnutie a potom je na mne, či sa mi to páči alebo nie.
Vždy lepšie, ako sedieť doma pred telkou…
Ale ja rád pozerám aj televízor, teda šport v telke. (Smeje sa.) Jednak ma baví cyklistika a jednak poznám Sagana osobne, takže sledujem jeho pokroky. Asi to veľa kešerov nevie, ale 25 rokov som aktívne behal, bol som aj v reprezentácii. Behal som maratóny a dodnes držím dva svetové rekordy. Bežali sme v Paríži štafetové preteky a za 24-hodán sme zabehli 440 kilometrov, čiže zhruba vzdialenosť z Bratislavy o Košíc. Preto mám ešte stále dobrú kondičku, stáva sa, že keď ideme spoločne na kešky, ľudia za mnou nestíhajú.
Aj teraz sa ešte zúčastňuješ nejakých pretekov?
Keď som v 2007 končil, povedal som si, že 25 odbehaných sezón mi bohato stačí. Chcel som normálne žiť, aj zdravie mám iba jedno. Okrem toho som si musel kvôli behu 25 rokov odriekať bicykel, takže som sa vyslovene tešil, že si naň budem môcť konečne sadnúť.
Teraz už chápem, ako dokážeš nazbierať toľko kešiek len na bicykli.
Preto mám rád zbieranie kešiek v lese, aj lesné traily. Aj keď idem radšej do prírody ako do mesta, skutočnosť je taká, že človek je tvor domáci. Keď má kešky doma pod nosom, tak ich chce mať. V Bratislave, bez ohľadu na to, kde sú, chcem mať vyzbierané všetky kešky. Vybehnem na bicykli alebo sa prejdeme s admirallom. Ale keď som mimo nášho regiónu, jednoznačne budem radšej v prírode ako v meste. V júni sa zúčastňujem charitatívnej cyklojazdy, chodí so mnou aj jeden kešer z Košíc, tak si vopred pozerám, kde sú kešky, aby sme ich mohli počas prestávok pozbierať.
Čo znamená charitatívna cyklojazda?
Sme skupina cyklistov a rozhodli sme sa, že chceme pomáhať onkologicky chorým detičkám. Navštevujeme ich v nemocniciach po celom Slovensku a nosíme im darčeky. No a pretože peňazí nie je nikdy dosť, jazdíme po slovenských obciach a vyberáme príspevky na konkrétnu vec. Vyzbierané peniaze nedávame priamo nemocniciam, ale dohodneme sa s nimi, čo treba spraviť. Sami si najmeme ľudí na prácu, napríklad sme dali zrekonštruovať nemocničnú kuchynku. Jazda má pozitívnu publicitu, zúčastňujú sa jej aj známi športovci, napríklad hokejisti. Niekedy prejdeme za týždeň aj 1000 kilometrov cez celkom slušný terén, napríklad krížom cez Nízke Tatry.
Čo také štatistiky? Riešiš ich? Motivujú ťa?
Myslím si, že takmer každý kešer si štatistiky sleduje, ale mňa teraz oveľa viac bavia výzvy. Je to vec, ktorá ma zase trošku ťahá dopredu. Napríklad challenge, kde je potrebné nájsť desať kešiek v nadmorskej výške nad 2000 metrov. V optimálnom prípade je možné prejsť ich všetky za jeden deň, tak sa chystám na výlet. (Smeje sa.)
Ako vyzerá tvoja osobná mapa Bratislavy?
V Bratislavskom kraji mi momentálne svietia dve kešky. Jedna je tá challenge, ktorú chcem splniť, a druhú už mám splnenú, len čakám na vhodnú príležitosť na zalogovanie. Keď som začal keškovať, niekto ma nazval kombajnistom, tak som si z recesie dal do profilu obrázok kombajnu. Ale každá keška má svoj čas, nič netreba siliť. Aj tú dvojtisícovkovú výzvu som mohol splniť už minulý rok, ale nie je to len o keškách, chcem si spraviť aj pekný výlet.
Chodíš aj na turistické eventy?
Na Túlavých Topánkach som bol dva či tri razy, raz v Bratislave, a jeden sme sa dohodli a vybehli sme na Ďumbier. Keď idem s admirallom, a minulý rok aj vďaka zlomenej ruke, veľmi často sa venujeme turistike. Niekedy to ani nie je kvôli keškám, jednoducho som rád v lese a keď už tam som, chcem prejsť čo najviac. Keď idem zo Zochovej chaty, nepôjdem na Pezinskú Babu na autobus, ale prejdem sa až do Bratislavy. Keď idem šliapať, počítam s tým, že si idem dať do tela. Keď idem, tak idem. (Smeje sa.) Mám rád také výzvy, ako sú kopce. Veľmi ma nebaví prispôsobovať sa pritom ostatným, ktorí za mnou zvyčajne nestíhajú. Pri výjazdoch mám trochu problém aj s robotou. Veľa pracovných aktivít mám aj v piatok popoludní, takže nemôžem vycestovať z Bratislavy, aby som stihol ranný event v Mikuláši alebo na Babej hore.
Ako sa prepravuješ na väčšie vzdialenosti?
Auto nemám, ale rád chodím vlakom aj autobusom.
Z roboty ideš domov alebo sa prezlečieš, sadneš na bicykel a ideš rovno na kešky?
Keďže chodím na bicykli aj do roboty, záleží od toho, na akú akciu sa chystám. Dnes je event, takže sa medzitým zastavím doma, lebo mám čas. Ale keby to bolo tak akurát, sadol by som na bajk a odviezol by som sa rovno do Devínskej. Bicyklujem sa takmer každý deň. Nemám problém prepraviť sa na bicykli do vzdialenosti Senca. Stáva sa, že keď vyjdú nové kešky, ja vyrazím na bicykli, admirall ide autom a stretneme sa na mieste. Rád sa preveziem, baví ma to. Cez víkend by som sedel na bicykli najradšej od rána od šiestej do večera do ôsmej. (Smeje sa.)
Kam sa chodíš bicyklovať najradšej?
Mám svoje obľúbené miesta… Ak pominiem tie domáce, najradšej sa bicyklujem po Lednicko-Valtickom areáli. Hoci to tam mám vyzbierané. Tam to nie je o keškách, ale o krajine. Teraz mám chuť vybehnúť na Vršatec. Behal som tam štafety do kopca, vtedy sa mi tam veľmi páčilo a mám na to miesto pekné spomienky. A je tam aj pár kešiek a jedna earthka, tak sa tam trošku pomotám a popozerám. Pôjdem asi s admirallom, nie je to náročný terén.
Najprv príroda, potom kešky, to by som do teba nepovedala.
No práve. Každý vidí len tie počty, ale nikto si nevšimne, že keď sa vyberieme zbierať kešky do Rakúska, vždy sa niekde zastavíme, vždy si ideme niečo pozrieť. Jednoducho, nie je to len o keškách, je to päťdesiat na päťdesiat. Kešky sú len dôvodom na to, aby sme vyrazili nejakým smerom. Potom si pozrieme všetko, na čo tam narazíme. Niekto si myslí, že sme bodohoniči, ale – máme voľný čas, máme chuť cestovať a behať po svete, tak prečo by sme nechodili?
Aké kešky má owner lafin založené?
Keďže neviem po anglicky, hneď na začiatku som sa z toho dôvodu rozhodol, že kešky zakladať nebudem, lebo tomu poriadne nerozumiem. Asi som bol aj trochu lenivý nechať si to tristokrát vysvetľovať. Človek má tristo nápadov a hneď by spravil tristo kešiek. Teraz, keďže sa vďaka našim aktivistom podarilo preložiť stránku do slovenčiny, zrazu som zistil, že tomu už rozumiem. (Smeje sa.) Určite je to aj skúsenosťami zozbieranými popri kešovaní.
Takže si – okrem GTB – založil aj niečo ďalšie?
Založil som sedem kešiek nad Račou. Z kešky „Výhľad na Raču“ (GC7KCKK) je vidno zboku pol mesta, celú Raču aj letisko za ňou. Potom mám mini sériu štyroch kešiek o mikroregióne, kde je vrchol kopca, pekný krmelec a skaly, ktoré sa – ako som počul – páčili aj Rikitanovi. Jednu kešku som založil na mieste, kde som ja našiel svoju prvú, volá sa „Račiansky poklad“ (GC7GC1Y), je to krátka multinka pre zábavu. Odozva je pozitívna, ľudia píšu, že sa zabávali. Mám v pláne urobiť podobnú sériu nad Krasňanmi a Račou o hraničných historických kameňoch. Plány sú, času je menej…
Spomínaš si na nejakú kešku, ktorá ti dala zabrať?
Raz sme hľadali mysterku vo Viedni v parku pri Dunaji. Listing bol len v nemčine, takže sme ho nejako prelúskali, vylúštili a overili sme si súradnice v overovači. Až potom sme zistili, že keška je nano, a nano v lese! Ale našli sme ju, na oceľovom pylóne. Zbadal som ju asi z 15-tich metrov a zvolal som: „To je keška!“ Všetci sa začali smiať, ale bola to ona. Siahol som a mal som. (Smeje sa.) Boli sme asi pätnásti a v ten deň sme sa na tom smiali až do konca výletu.
Bol to vyslovene výlet, prešli sme sa po parku, dali sme asi 20 keší, popíjali sme pivečko v bufete… Inokedy sme boli v lesoparku na druhej strane, a keď som videl, aké sú tam vybudované kešerské okruhy a cyklotrasy, povedal som si, že sa ešte máme čo učiť. Sadli sme si na Wiener snitzel, spravili sme si piknik, a aj tak sa nám podarilo za ten deň nazbierať 40 kešiek.
Čo ti geocaching prináša? Akú má pre teba pridanú hodnotu?
Geocaching beriem ako spoznávanie krajín, tej našej, aj ostatných. Samozrejme, že ideme za keškami, ale mňa zaujíma aj história. Počas vojenčiny som v Prahe prešiel všetky kostoly, hoci nie som veriaci. Sú to krásne pamiatky. Rád som chodil na Malú Stranu, Chrám sv. Mikuláša je jeden z najkrajších barokových kostolov, ktoré poznám. Keď vyšli nové virtuálky, išli sme ich do Prahy pozbierať a ja som si popritom odbiehal k obľúbeným pamiatkam a fotil som si ich. V hlave som mal len jedno: „Konečne som zase tu.“ A takých srdcoviek mám veľa.
Vidím, že ti geocaching poriadne zmenil život.
Keby nebol geocaching, určite by som si našiel niečo iné, ale máš pravdu, zmenil. Napĺňa mi to voľný čas, zoznámil som sa s fajn ľuďmi, a hlavne rád cestujem a baví ma chodiť von. Tento rok som bol štyrikrát na Vysokej, hoci päť rokov predtým som tam nebol vôbec. Možno je to čudné, ale niekedy je geocaching nevypočítateľný. (Smeje sa.) Sedlo Uhliska mám obchodené z každej strany.
Zrejme celé Malé Karpaty poznáš naspamäť.
Mám tú výhodu, že už od detstva chodím pešo po Bratislave a jej okolí, dá sa povedať, že až po Bukovú. Neskôr som sa venoval behu a súčasne turistike, takisto v miestnych kopcoch, potom pribudol bicykel a teraz geocaching. Vlastne som podstatnú časť svojho života strávil práve v Malých Karpatoch. 50 rokov sa pohybujem v tejto oblasti a na spoločných výletoch slúžim ako kompas. Poznám aj také cesty, ktoré na mapách nenájdeš.
Asi máš aj skvelú orientáciu…
Nemôžem sa sťažovať. (Usmieva sa.) Teraz sme boli na sérii letterboxov, čo urobil Simon Cooper, na vrcholoch Bratislavy. Hoci nemám rád tie najťažšie terény, chceli sme to zozbierať, tak sme na všetky T4, T4,5 vyliezli sami. Jednu T5 sme dali rebríkom, tá sa dala, a k ostatným sme si pozvali kamarátov, nech nám s nimi pomôžu.
Kto počítal bonusovku?
V rámci svojho voľného času som sa posadil na bicykel a obehol som si všetky kešky. Zrátal som, čo bolo treba, vypočítal som súradnice a išiel som sa, samozrejme, pozrieť, aby som vedel, kde keška je. O pár dní neskôr sme ich išli spoločne pozbierať. Mobil som mal v ruksaku a celú partiu som vodil krížom-krážom po lese, nachodili sme asi 10 kilometrov. Chodil som bez navigácie a presne som trafil ku keške. A to je v lese, nie pri chodníku. (Smeje sa.) Doviedol som ich na miesto, vravím „Tu je keška,“ a chalani sa len pozerali.
A to ti dá, že si ju nevezmeš, keď už si tam?
Bola to T5-ka, nemal som so sebou lano. Ale už sa mi pár ráz stalo, že som sa priamo pri keške rozhodol, že si ju nechám na inokedy a vrátil som sa až o mesiac alebo o dva v rámci bicyklovania.
Ťahal si aj streak?
Ťahal, ale je to jedna z vecí, ktoré ma až tak veľmi nebavia. Chodil som síce na kešky každý deň, ale obvykle som ani nevedel, koľko dní to už robím. Skončil som na čísle 151, práve na prelome nejakých odznakov. Ale o to mi nešlo, v ten deň som jednoducho nemohol a tak som skončil. Aj keď mi občas chalani povedia „Rob streak,“ nebudem ho robiť. V širokom okolí už kešky nemám a ak by som to mal robiť, tak poriadne.
Vždy vieš, o čo v mysterke ide?
V rámci partie sa stane, že idem na odlov kešky, ktorú vylúštil niekto iný, ale vždy si navzájom vysvetlíme, o čo ide. Nie každý vie všetko, ale ak to je niečo, čo dokážem vyriešiť, tak si pokojne vypočítam zadanie aj spätne. A aj keď to neviem, minimálne si prečítam listing, aby som vedel, o čo v keške ide. Aj v GTB boli kešky, ktoré tam nemali čo robiť, boli iba priechodné. To bol jeden z dôvodov, prečo išli do archívu. Kešky majú človeku niečo ukázať, nemajú existovať len preto, aby boli do počtu.
Asi aj k tomu treba dospieť.
Trvalo to síce dlhšie (smeje sa), sedem rokov, ale GTB bol prvý väčší trail na Slovensku. Bolo nám ľúto rušiť kešky, po troch rokoch určite nie, po piatich sme nad tým už začínali uvažovať. Chceli sme ho zrušiť už minulý rok, lebo nie všetci owneri mali chuť pokračovať. Už som obnovoval kešky aj za niekoho iného. Minulý rok sme údržbu spravili, ale teraz sa to už tak vyhrotilo, že okrem jediného ownera už nechcel pokračovať nikto. Bola medzi nami stopercentná zhoda, že GTB má skončiť, aby bol priestor na nové kešky. Svoje si odžili a vzniknú nové.
Je niečo, čo ťa na geocachingu vyslovene štve? Extrahujme od ľudí…
Určitý spôsob pravidiel, ktoré sú už možno prežitkom, bolo by treba to inovovať. Viem, že geocaching je zameraný viac na americký trh, na americký kontinent… Ale napríklad spôsob, akým sa určili ľudia, ktorí mohli založiť nové virtuálky. Mohli to spraviť tak, že by pridelili určitý počet virtuáliek na Slovensko a reviewer by rozhodol, kto si ich zaslúži. Ja osobne síce nemám ambíciu zakladať virtuálky, ale ak by mi bola pridelená, tak by som ju spravil. Určite by som sa však nehlásil dobrovoľne. Myslím si, že služobne starší kešeri si zaslúžia oveľa viac pozornosti za zásluhy. Vedel by som vymenovať viacerých.
Čo by si na geocachingu zlepšil?
Páčili by sa mi iné mapy. Keby tak chceli vývojári Geocaching.com pristúpiť na to, aby mali štáty svoje vlastné mapy. Na Slovensku by som vedel hneď o troch mapách, ktoré by sa na to dali použiť, v Česku sú čoraz lepšie Mapy.cz. Aj keď tam mám výhrady k zakresleniu cyklotrás. Ale graficky a náplňou sú výborné. Dokonca obsahujú aj fotky, takže si vieš rovno pozrieť, ako vyzerá dané miesto. Tým pádom ťa to ku geocachingu ešte viac pritiahne. Škoda, že sa apka nedá lokalizovať aj v tomto smere. Nemusel by to byť každý štát, ale napríklad spoločná lokalizácia pre stredoeurópske štáty. Aj keď je to pravdepodobne nerealizovateľné, myslím si, že by stačilo povolenie na použitie vlastnej mapy.
Aký prístroj používaš na kešovanie?
Začal som s Garminom, z neho som vlastne vyšiel, potom som v mobile skúšal c:geo. Vydržal som pri ňom dva roky a Locusu som sa bránil ako čert krížu, že je to pre mňa zložité. Chvíľu som mal nainštalované obidve apky, občas som použil jednu, inokedy druhú. Pri niektorých keškách sa mi Locus začal zdať jednoduchší a tak som kompletne prešiel na Locus. Viem z neho síce len asi dvadsať percent, lebo má milión funkcií, ale na kešovanie je dobrý. Záleží asi aj na mobile. Ako vidíš, ja mám dva, no s jedným by som neprišiel ani po východ z práce.
Ako si si vyberal vhodný telefón?
Pri výbere súkromného telefónu som si dal poradiť od geokolegov a som spokojný. Už by sa mi ale zišiel nový, takže začnem čítať recenzie, aby som zistil, čo je dobré. Nie na telefonovanie, ale na geocaching. (Smeje sa.) Na bicykli ešte stále používam Garmin, mám ho pripnutý na riadidlách. Mobil mám vo vrecku a používam ho len v prípade, že som v úzkych a potrebujem si pozrieť obrázok alebo hint.
Hint teda čítaš iba v poslednom…
…štádiu? (Doplní ma so smiechom.) Väčšinou teraz chodím na kešky s Igorom (admirallom). Keď prídeme na miesto, poobzeráme sa a keď ani po dvoch-troch minútach kešku nenájdeme, až potom sa pozrieme, čo to vlastne máme hľadať. Vtedy si prečítame aj hint. Ak ju nenájdeme do desiatich minút, odchádzame. Dlho hľadáme len v prípade, že ju chceme veľmi nájsť. Na 99 % potom zistíme, že je zmiznutá alebo bola premiestnená. Väčšinou sa nám kešky hľadať darí, človek už tie finty pozná.
Nie je to trošku škoda, že už to máš tak v oku?
Nie, nie je to škoda, lebo vždy je niečo iné, nové. Aj keď tú fintu poznáš, je inak spravená. Teší ma každá keška, ktorú nájdem. Je jedno, či je to tradička, mysterka alebo multina. V poslednom čase sa mi páčia earthky. Ale s nimi je ten problém, že je ich málo a sú na takých miestach, kam ani bicyklom neviem dôjsť. Budem si musieť naplánovať nejaké výlety na pešo, napríklad teraz tie Tatry, čo som spomínal, tam určite earthky neobídem.
Ako si vyberáš kešky do terénu?
Spravím si kešky popri trase a potom si ešte po jednej (mám na to taký malý program) povyberám zaujímavé kešky v okolí. Earthky, virtuálky, kešky so zaujímavým hodnotením D/T alebo veľkosťou. Potom to všetko GPX-kom prenesiem do Garminu.
Prihliadaš aj na favoritné body?
V poslednej dobe zavážia aj favoritné body. Aj keď nie vždy majú tú správnu výpovednú hodnotu. Niekedy keške skôr ublížia, lebo na ňu ide veľa ľudí a potom je rozbitá. Máme veľmi radi kešky od Stanley&Katka. Chodíme na ne medzi prvými, sme zvedaví a chceme to vidieť tak, ako si to owneri vymysleli. Keď som začínal, patrili medzi moje obľúbené boytove „Back of history“.
Ktorá keška je podľa teba najlepšia zo všetkých?
Myslím, že sa všetci zhodneme, že to bol „Stratený symbol“ (GC2K2YD). To nemalo chybu. Ale sú aj také kešky, na ktoré nezabudnem, lebo zo mňa fyzicky dostali všetko tak, že som bol na totálku. Pritom to bola len „obyčajná“ D2/T2. Ale bol som rád, že ju mám. Keška ťa jednoducho musí zaujať, to je cieľ geocachingu. Môže to byť PET-ka, ale ak ťa zavedie na krásne miesto, budeš spokojná. Vďaka keškám sa mi napríklad jaskyne, bane a štôlne zapáčili tak, že mám mapu a chodím na ne aj mimo kešiek. To sú moje srdcovky.
Ale v jaskyniach už by kešky nemali byť…
Nie, ale môžu byť pred vchodom. Vidíš, to je vlastne jedna z vecí, ktoré mi na geocachingu vadia. Kopec kešiek je na miestach, kde vôbec nemajú byť. Keby sme naozaj dodržiavali pravidlá, 50 % kešiek v Malých Karpatoch by muselo odísť, a to nie je reálne. Skôr si myslím, že sa to bude ešte dlho utriasať. Vďaka Rikitanovi sa snáď už aspoň v chránených oblastiach nebudú zakladať nové kešky. Ale aj naopak, niektoré chránené oblasti sú určené nesprávne, ako napríklad Pajštún. Tam by malo byť chránené bralo a povedzme 30-metrová ochranná zóna okolo neho. Ale nie celé bukové lesy až pod Borinku, pretože tam na ochranu nie je dôvod. Aj ochrana prírody by mala byť v súlade s potrebami ľudí, lebo nakoniec už vôbec nebudeme môcť chodiť do lesa.
Máš ešte niečo, čo by si chcel na záver kešerom povedať?
Ľudia, choďte do prírody, na kešky, neseďte doma pri televízoroch a mobiloch. Želám vám, aby vás geocaching bavil a napĺňal. Neriešte zvady, hľadajte si v hre to pekné, to, čo je pre vás najlepšie. Je to stále iba hra.
Ďakujeme za rozhovor.
Zhovárala sa: schevka
Foto: Archív lafin, admirall
Editor: geoPetros
