Ono to je tak. Bruno má rád teplo a v sychravom všechsvätskom období zvykne vypadnúť do Omišu v Chorvátsku. Tento rok už s rodinou v Omiši bol, tak navrhol, že čím južnejšie, tým teplejšie a že si teda on skompletizuje a my doplníme balkánske kopce do puzzle Eurosummits. Ja som túto myšlienku odsúhlasil už v Andalúzii, a tak sme len oslovili ďalších členov vlaňajšej expedície „Balkán I.“ Povedali sme si, že počkáme, ako sa vyvrbí počasie, či nebude sneh, a tak. Plán bol jasný: Korab, najvyššia hora Macedónska a súčasne aj Albánska, a Zla Kolata, najvyššia v Čiernej Hore.
Osoby a obsadenie Bruno (Nekvoskari) Veronika z Turca (Renátka od Ha-lienkov) Peter (Ha-lienkovci) Ivor (Rizmani) Ospravedlnení: Ivan alias „Ivan ne ne“ (dedkoibabka) Neospravedlnení: každý, kto tento text číta a nie je uvedený vyššie ;)
Prípravná fáza
Príprava bola biedna. Načítať Pocket query, vytlačiť fotohinty na popletenie nepriateľa, najlepšie na papier bez názvov kešiek, však dve si hádam zapamätám ;). Dva dni pred odchodom zabukovanie ubytiek. Preštudovanie výstupných trás pred mesiacom, tak načo ich čítať znovu, veď GPX z mapy.cz mám stiahnuté a navyše je tu reitundwanderkarta, a tá trasy obsahuje tiež.
Cieľ stanovený
Padlo rozhodnutie, že najprv Korab, potom Kolata a ide sa, však ten sneh, čo vidieť na webkamere jedného lyžiarskeho strediska (nejakých 20 kilákov vzdušnou čiarou od Korabu) sa topí. Aj počasie vyzerá, že by sa mohlo dať, a Kolata je o 200 metrov nižšia, tam predsa musí zmiznúť tiež. Ešte overiť, či všade stačí občiansky, lebo Halienky nemajú pasy. Pre istotu berieme aj mačky, cepíny a teplé oblečenie, lebo teplota klesá a ešte aj ochladením strašia. Aj kus lana som hodil do auta, na odlov exponovane umiestnených kešiek, nie na úseky po ceste.
Celý deň na ceste
Google maps udávajú nejakých štrnásť hodín, rátame pre istotu so šestnástimi a radi by sme dorazili za svetla. Zo Žiliny odchádzame o druhej ráno, v Sučanoch (v Turci) naberáme Ha-lienky a vyrážame s Caravánou (VW Caravella) smer Budapešť, Belehrad, Skopje a NP Mavrovo. V obci Trnica nás čaká hotel s príznačným menom Korab. Na HU/SRB hranici nás zdržia cez dve hodiny, lebo medveď, a macedónske mýtne brány sú na každom kilometri, tak pristávame na recepcii už potme.
User friendly Makedonija
Dostávame lístky na večeru za 5 eur a v peknej reštike lúštime menu v cyrilike. Skecneme s ďalšími Slovákmi (jeden dospelý a štyri deti zhruba od 8 do 13 rokov) a zisťujeme, že majú rovnaký cieľ. Vetra, čo hlásia na poobedie, sa neboja, takže vyrazia až po raňajkách. Spať ideme skoro, lebo ráno chceme vyraziť o štvrtej. Ešteže sa práve mení čas a máme hodinku prevaľovania sa k dobru. Len keby ten pes vonku tak nebrechal na bohviečo v lese. BTW, všetci tu vedia po anglicky, navyše macedónčina je jedlý jazyk aj pre nás, to som veru netušil. Akceptujú eurá, ale aj tak platíme kartami. Vedľa hotela je dokonca bankomat, to už mi padla sánka, a navyše pred reštikou stojí aj pekná sekvoja.
Korab
V deň, keď na celom území Slovenska vyčíňa víchrica (29. októbra 2017), sa premiestňujeme autom k strážcom mieru po dolinovej, kvalitnej lesnej ceste. Nevidíme nič, iba tú cestu, len tušíme, že ideme kaňonom. Autíčko zvládne 15 kilometrov za cca hoďku a sme pri pohraničnej policajnej stanici pod Strezimirom. Svitá. Vnárame sa do bukového lesa a stúpame hore dolinou. Na konci bučiny leží na chodníku jedno šípkové hovno a neskôr na lúkach stretáme chlpaté vlčie exkrementy. Naznačujú, že to tu žije, ale okrem stáda kamzíkov sme nevideli nič, ak nerátam jednu kunu ešte cestou autom. Pri salaši je celý povrch zeme pokrytý ovčím trusom v hrúbke minimálne desať centimetrov, takže pramienky vody radšej neskúšame. A vlastne ani nie je treba. Je mráz, takže sa nám ide dobre, akurát hrubé vetrovky už sú dávno v batohoch.
Traverzujeme
Tipujeme, ktorý z kopcov je Korab, a takto to bude ešte veľakrát. Trasa bude traverzovať ešte veľa doliniek a svahov, kým sa ten skutočný Korab konečne objaví. Od 2400 metrov nad morom je už sneh, ale terén nie je na mačky, takže v pohode pokračujeme hore. Miestami cez sedielka celkom slušne vanie vietor a na hrebeni Korabu vidno, ako víri sneh. Postupne sa prepracúvame k hrebeňu, už znovu vo vetrovkách a čiapkach. Ja som ešte rukavice nevybral, ale ostatní ich už majú (moja chyba).
Kde sa tá keška skryla?
Snažíme sa dostať k vrcholu tesne popod hrebeň, aby sme sa vyhli vetru. Blíži sa bod 0, keška „Korab“ (GC2EZVX). Vyťahujem papier s fotohintom, spoločne s Brunom sa snažíme zorientovať. Ale keď si vymeníte obrázky a na Korabe hľadáte hint z Kolaty, tak sa nedarí. Bruno netuší, ktorý obrázok k čomu patrí, takže si myslí, že sú oba ku Korabu. Aj mi vraví, že podľa neho bude keška pod rímsou, po ktorej beháme hore-dolu nad priepasťou, ale ja sa stále upriamujem na skalu nad rímsou. Kukám totiž na nesprávny fotohint. Prichádzajú Peter a Renča, tak Petra posielam do skalnej steny a on ju postupne prezerá.
Zašlo mi za nechty, au!
Vybaľujem z ruksaku veľkú petku a keďže už neviem písať, nechávam to na Petra. Vyzerá to tak, že teraz sú už zrejme na Korabe kešky dve ;). Až dole na wifine zisťujeme, kde spravili soudruzi chybu. Ale na tom snehu by sme tú správnu bez straty života asi aj tak nedostali. Tak nech je tak, a nech owner rozhodne, či nám nález uzná alebo nie.
Fotenie vo výške 2764 m n. m
Hoci nerád, ešte šup do vetra na vrcholové foto. Konečne mi ako-tak odmrzli prsty v rukaviciach a konečne môžeme odísť z toho vetríka ;). Cestou dole si vychutnávame výhľady a tipujeme, či vidíme až na Olymp. Zisťujeme, že Balkán má kopcov ako Alpy, všade, kam sa človek pozrie.
Deň Slovákov
V polceste nadol stretávame Slovákov. Zjavne bol dnes na Korabe slovenský deň, nik iný sem nezavítal. Pozeráme sa, ako sú vybavení. Našťastie už tušili, že to dnes nepôjde, nakoniec vyšli len asi do 2400 metrov, aby ho aspoň videli. Z reštiky sme sledovali, že sa ešte pred tmou vrátili. Na ďalší deň dal už pán ďalší pokus sám, ale nevieme, ako dopadol. Deti zostali spať v hoteli. My sme si po výstupe dali obedovečeru v reštike. Všetko na parádu: obrovský šalát, chlieb a skvelý mäsový hrnček, niečo ako guláš, ale lepšie a iné. Pijeme len dva druhy miestneho pivka. A šup do postelí, lebo zajtra zase treba cestovať. Aby som nezabudol, aj dezinfekcia bola, dačo z tej úplatnej zubárskej hrušky odbudlo.
Do Čiernej Hory cez Kosovo
Ráno o siedmej sme už na ceste do Čiernej Hory. Navrhol som, aby sme radšej išli cez Albánsko ako cez Kosovo, však aj kratšie to je, ale zato dlhšie trvá cesta. Cestou lovíme ešte nejaké macedónske kešky pri kláštoroch (GC45JV5, GC45ZG5). Na prvom je zaujímavý nápis o fajčení, že je nielen zakázané, ale je aj proti Bohu a ľudstvu. Vrelo súhlasím a Bruno si ho fotí. Albánsku hranicu prechádzame bez problémov. V novej krajine nás vítajú ovca, pes a potulujúci sa a postávajúci ľudia na a popri ceste, podobne ako u nás v cigánskej osade. Asi nám ponúkajú aj výmenu peňazí, ale nezastavujeme a pokračujeme.
Nie sme bus, aj keď tak vyzeráme
Cesty sú lemované postávajúcimi ľuďmi, stále na nás mávajú, a neriadenými smetiskami. Po päťdesiatich kilometroch kľukatých ciest pochopíme, že ľudia čakajú na autobus, ktorý vyzerá ako naše auto. Konečne si prestávame všímať, ako sa nám v snahe chytiť bus hádžu pod auto :-D. Cez jedno mestečko je doprava skutočne chaotická, takže naši nádejní spolucestujúci využívajú spomalenie a snažia sa chytiť kľučku na dverách. Pri nejakom kempe nachádzame našu prvú albánsku kešku, veď sa aj volala „Basecamp Suc“ (GC3RR84).
Tu si kávu asi nedáme
Krajina je členitá, cesty občas prepadnuté, označené tabuľami, že treba ísť dvadsiatkou. Nič príliš deravé, ako sme zvyknutí u nás, nič, čo by pripomínalo Turčiansky tankodrom. Špekulujeme, čím sa tento národ živí. Každý kilometer stojí pri ceste pumpa a každých 300 metrov umyváreň áut. Oplatí sa ich vidieť, naozaj stoja za to. Dosť dlho nám trvalo, kým sme pochopili, že „lavazh“ neznamená značku kávy, ale umyváreň. Vždy bol totiž vedľa nej dom s otvorenými dverami, takže sme si mysleli, že tam dostaneme kávu, pritom tam asi len čakali na zákazníkov.
Konečne more!
Postupne sa otepľuje a teplota sa z mínusových hodnôt v horách vyšplhala pri mori na parádnych 18,5 °C. Najvyšší čas ísť sa niekde schladiť. Hľadám na mape miesto, kde sa dá priblížiť k moru a už sa vyzliekame na prázdnej pieskovej pláži neďaleko prázdnotou zívajúceho rezortu. Voda má okolo 18-19 °C, je taká akurát pre začínajúcich otužilcov. Trošku pofukuje, to aby nebolo príliš teplo. Šup do nej, len je plytká, musíme zájsť pomerne ďaleko, kým sa môžeme ponoriť. Chvíľu plávam smerom k Bari (to je v Taliansku, žije mi tam syn) a obzerám sa, kto ma bude nasledovať. Renča má guráž a ide do toho v negližé, Bruno sa otáča z vody do výšky kolien a pobehuje po pláži. Prekvapivo potom dáva ešte jeden pokus a už je tam. Tuším, že to dal aj dvakrát. Kým obschneme, pozbieram z každého typu po jednej mušličke a ideme ďalej, lebo nevieme, čo nás ešte čaká.
Taliansky supermarket
Popri Skadarskom jazere len prejdeme, kdesi v meste pri ceste kupujem hrozno a mandarínky. Ceny sú rovnaké ako u nás, tetuška vzala aj eurá, ale ako to prepočítala na kalkulačke ani pán Boh nevie. Na druhýkrát sa mi už cena zdala prijateľná. Popri cestách dozrievajú hurmikaki, pomaranče a granátové jablká, ale (vraj) nie sú celkom karmicky čisté, tak ani nebrzdíme. Na Balkán ešte kultúra hypermarketov nedorazila, takže našinec chvíľu otáľa, do akého obchodu má vlastne vojsť. Nakoniec objavujeme Market Bajza a vnárame sa doň. Vyzerá ako Lidl. Chleba nič moc, ale čosi sme kúpili, na večeru budú špagety s omáčkami. Až doma som zistil, že to vlastne bol taliansky supermarket pri meste Bajze.
Ideme do Čiernej Hory
Dostávame sa znovu do hôr, do obrovského kaňonu s novou cestou za peniaze z EÚ fondov. Krútime sa po nej smerom do Čiernej Hory. Zádielsky kaňon je oproti tomuto nič a vrcholky kopcov sú zase biele, a to sa na ne pozeráme od juhu. Čo bude od severu? Na colnici sme sami, trvá to len nejakých päť minút a už schádzame popri minaretoch do Gusinje a odtiaľ na koniec doliny obkolesenej horami. Ubytko, čo máme buknuté, je v úplnej, ale že úplnej … diere.
Chlapská romantika
Etno Celo, ako sa usadlosť nazýva, zíva prázdnou. Hoci sa v niekoľkých domcoch svieti, nikoho sa nám nepodarí dobúchať. Nakoniec dostávam správu, že mi zvonil mobil a je treba nájsť signál, aby som mohol zavolať späť. Konečne prichádza majiteľ s partnerkou, že nás teda ubytujú, ale namiesto v hlavnej budove, kde sme mali buknuté izby, v takých drevených búdkach, ako boli u nás v pionierskych táboroch. Vo vnútri sú len peterky, bez akéhokoľvek ďalšieho vybavenia, kde by sme si tie špagety od Bajzu uvarili. Kúriť si vraj máme sami, voda sa za polhodinu zohreje. Čistá romantika, keď je vonku pod nulou a na ďalší deň sa sem máme vrátiť z túry.
Pokus číslo dva
Slušne odmietam a ešte v limite, 10 minút pred vypršaním, bezplatne stornujem booking. Dostávame ponuku od majiteľa, že jeho priateľ má v meste hotel a že nás ubytuje. Presunieme sa späť do mestečka a po istých peripetiách s nájdením recepčnej (pracuje v vedľajšom obchode) sa skladáme v tých najčistejších izbách. Prezreli sme si ich skoro všetky, do niektorých nás ani nepustila, a otočila sa vo dverách. Cena je 10 eur za noc, tak to berieme a ideme do ulíc. V tej chvíli začne muezín cez reproduktor na minarete zvolávať veriacich k modlitbe. Vrieska skoro päť minút a my rozoberáme, či to bude robiť každú hodinu, keďže náš hotel stojí len 70 metrov od mešity.
Nezakríkni to!
Nazeráme do podnikov na ulici, všade hulia, až nachádzame niečo, čo sa podobá na naše kebabárne, akurát tu tomu hovoria čevapčičiareň. Z kuhanych (varených) jedál si vyberáme fazuľu s hovädzinou a s arabskou žemľou a zapíjame to pivom. Niektorí sme spokojní viac, iní (Halienkovci) menej, a platíme Eurami, lebo sa to dá. To sme ešte nevedeli, že tu platí len euro. Preto nechápali, načo sa pýtame na exchange rate. Zistil som to až doma, keď som si vygúglil niečo o ich mene. Radiátor, čo bol teplý, keď sme sa ubytovávali, je už studený. Nuž, zaplatili sme vopred. V noci si na hiking.sk čítam článok o Zlej kolate a začínam mať obavy o úspech výpravy. Ráno túto obavu dokonca vyslovím aj nahlas, čo sa ukáže ako veľká chyba. Veď viete – nevyslovuj to, čo nechceš, aby sa stalo.
Zlá Zla Kolata
Ráno sa presúvame do Vusanje, parkujeme pri mešite v 1020 m n. m. a hor sa na Kolatu. Znovu stúpame bučinou. Chodník je dobre značený, ale aj tak sa odbočky dajú prehliadnuť, no my máme trasu, takže postupne vyjdeme až na typicky krasovú planinu pokrytú škrapmi a závrtmi. Je tu sneh, takže musíme dávať bacha, kam stúpame. Ostré škrapy sú prekryté snehom a je tu aj riziko, že sa preboríme do trhlín. Je krásne, kocháme sa a znovu tipujeme, ktorá „skriňa“ je Kolata a cestou rozoberáme, ako sa na ňu dostaneme, keď je kolmá.
Zbohom, zdravý rozum
Chodníkom pred nami sa niekto včera vracal, asi tí, čo sme ich videli v stanoch ešte v bučine. Na môj pozdrav „Nazdar hoši“ ale neodpovedajú. Prechádzame okolo ľadovej jaskyne, všimol som si ju asi iba ja, ale nechávam si ju na spiatočnú cestu. Prichádzame do ďalšieho sedla, nahadzujeme mačky, do rúk berieme cepíny a (zbohom, zdravý rozum) vydávame sa do údolia so skalnými prahmi. Tvária sa, že cez ne to nepôjde.
Ťažko hore, ešte ťažšie dolu
Ale nejaké čoraz viac zaviate stopy smerujú aj tam, a ako sa prebárame kolenovým a miestami aj vajcovým nafúkaným snehom, objavujeme lávky, ktorými vedie chodník. Svahom, kde sa ako bonus medzi snehom ukrývajú ľadom zatečené skaly, sa cik-cak dostávame nad prvý prah, až k miestu „K“. Svah je už miestami dosť exponovaný, pri prípadnom výpadku by sa nám na ňom ťažko brzdilo. Vo výške 2280 m n. m. rozmýšľam, že ak to aj nejakým zázrakom dáme smerom hore bez pádu, ako zídeme dolu, keď lano zostalo v aute?
Hrdé DNF
K vrcholu je to len na skok, delí nás 250 výškových metrov. Je to cik-cakmi možno len nejakého pol kilometra, ale netušíme, čo nás čaká ďalej… S Petrom skúšame obísť toto ošemetné miesto traverzami, vyjdeme ešte ďalších dvadsať výškových, ale keď vidíme, že nás aj ďalej čakajú podobné miesta, hrdo si priznávame DNF a otáčame sa. Sme na seba takí hrdí, že cestou nazad pri jaskyni zakladáme kešku „Ledena pecina“ (GC7F36R). Kto vie, či nám ju pustia? Údržbu má zaručenú, pretože sa plánujeme na budúci rok vrátiť.
Niekde ani slovenčina nepomôže
Cestou dolu stretáme nad dedinou chlapov, čo robia vodovod. Chlapík rozpráva po anglicky a jeho starší kolega tiež, takže konštatujeme, že v dedinkách, kde je drevený minaret, sa po anglicky dohovoríte, len tam, kde je murovaný, je to ťažšie. Niekde ani slovenčina nepomôže, lebo sú to asi Albánci.
Oslavujme, prežili sme
Tak, a ide sa oslavovať prežitie. Hotel je samozrejme ako ľadnička, ani maslo sa nedá poriadne natrieť. Utekáme do čevapčičiarne, ale hulia tam, napriek tomu, že je všade po stenách napísané Zákaz fajčenia. Nachádzame ďalšiu čevapčičiareň, tentokrát sa volá Mimoza. Ja a Bruno ideme do teľaciny, Halienky si dávajú čiči. Nemajú žiadny kečup ani horčicu, a už vôbec nie tatárku, a tak sa stravujeme zdravo, na prírodno, akurát si to posypeme mletým chilli, ale ani to neštípe. Pýtame si pivo, ale tento pán je väčší mohamedán ako tí včera, nemá nič alkoholické. Skúšam jogurt, možno je to aj ovčie mlieko, ale napísané má „yougurt“. Na izbe je taká kosa, že len rýchlo dopijeme hrušku a šup pod perinu oblečení.
Cesta domov
Vyrážame skoro ráno, o desať štyri, a rozhodujeme sa, či odlovíme cestou aspoň jednu kešku. Keď sa priblížime k opustenej fabrike, kde má byť uložená, vzdávame túto myšlienku a radšej pokračujeme ďalej smerom na Srbsko. Hranica v pohode, cesty lepšie ako u nás, aj v horách. Sú kľukaté, ale bez dier. Bruno bojuje s cestou až do Belehradu, kde ho striedam, lebo som vraj diaľničný typ. Je mrazivo, až pred Belehradom sa odrážame odo dna (nuly).
Na hranici
Na hranici so Srbmi strávime len pol hodiny, ale Maďari nás zdržia ďalšie dve. Na diaľnici sa to potom snažím dohnať. Keď si dám 50 kilákov pred Budapešťou pauzu, po návrate k autu vidím sedieť na mieste šoféra už zase Bruna. Vraj videl, že „už som apatický“. Bruno je hrdina, dobojoval to až domov. Tentokrát nás navigácia poslala cez Kremnicu, lebo tam sme už rok spolu neboli. V Sučanoch vykladáme „Veroniku“ s Petrom, míňame diaľničný privádzač a ideme cez Vrútky. Je tma a o pol deviatej sme doma ako na koni.
Gott sei dank, Bruno!
Tak ešte „pozdrav Mášu a ty svoju Dášu“ a zase niekedy ahoj.
Autor textu: Ivor (Rizmani)
Autori fotografií: Bruno (Nekvoskari)
Editori: schevka a geoPetros