Bájne Sitno, jeden z národných kopcov Slovákov, učarovalo už mnohým ľuďom. Vypína sa nad Banskou Štiavnicou a svojou výškou 1009 metrov nad morom je najvyšším vrchom pohoria Štiavnické vrchy. Jeho vrchol je ľahko dostupný po turistických chodníkoch z východnej i západnej strany, no lesnými cestami sa naň dá vyškriabať aj zo severu či z juhu. Bodíky obľúbenosti medzi ľuďmi mu v posledných rokoch pridáva aj Chata Andreja Kmeťa, otvorená v roku 2015, lákajúca do svojich útrob nejedného turistu. Preto aj na silvestrovské Sitno vedú mnohé kroky. Ale nie vždy to tak bolo…
Nielen silvestrovské Sitno
Mňa Sitno zaujalo už veľmi dávno, ešte keď som bol študentom strednej školy. Zhruba pred štyrmi desiatkami rokov som sa s odvahou nič netušiaceho vybral na jeho vrchol z Voznice v zime a sám. Dnes by možno niekto skonštatoval, že je to „brnkačka“. Tí skôr narodení však hovoria: „Dnes možno áno, lenže pred štyridsiatimi rokmi boli zimy trochu iné.“ A je to pravda. V tom čase a v tých nadmorských výškach bolo v zime nezriedka aj meter snehu. Ja som však mal vtedy šťastie, snehu bolo „len“ čosi vyše kolien, no v závejoch skoro po pás.
Prvý výstup
Cesta z Voznice, vinúca sa dolinou Richnava, bola síce prehrnutá, snehu bolo tak na päť centimetrov, no od Varty k Počúvadlianskemu jazeru po, v súčasnosti známom, „jarku“, kadiaľ v tom čase viedol červený turistický chodník, bolo snehu neúrekom a neustále ho pribúdalo. Totálne zmordovaný som prišiel k Počúvadlianskemu tajchu. Ledva som sa držal na nohách a to ma ešte čakal výstup na kopec. Veru, narobil som sa vtedy ako kôň, kým som to celé zvládol, ale výsledok stál za to. Čakala ma vysvietená a vyhriata chata, v tom čase ešte pôvodná a neuveriteľne útulná.
Dvere dokorán
V chate na vrchole Sitna to „žilo“. Bola plná žiakov nejakej základnej školy, ktorí tam boli na lyžiarskom zájazde. Veru áno, na vrchole bol v tom čase dokonca aj lyžiarsky vlek. Keď som chatárovi rozprával, čo som v ten deň prešiel, môj kredit v jeho očiach natoľko stúpol, že som sa stal jeho obľúbencom. Dnes môžem povedať, že sa z nás stali priatelia, hoci vekový rozdiel medzi nami bol dosť veľký. Od toho dňa som mal na chate, kde „gazdoval“, vždy dvere otvorené dokorán. Ako VIP hosť som mal neustále k dispozícii vždy pripravenú izbičku s jednou posteľou, samozrejme zadarmo. A Silvestrovské Sitno je pokračovaním tohto príbehu.
Autor textu: Dano (XB3)
Autor fotografií: schevka, N.C.V.Team
Celý článok nájdete v čísle 6/2016.
Život geocacherov je plný výziev – a nemusí ísť vždy len o výstup na hory. Neustále sa niečo deje a my o tom prinášame nielen články, ale vopred pripravujeme aj pozvánky na eventy.