Boli časy, keď sa mi služobné cesty zdali nudné. Bral som ich ako nutné zlo. Večer po práci som sedel v hotelovej izbe ďaleko od domova a prepínal programy na telke. Keď ma ani jeden nezaujal, uvažoval som nad tým, či si idem rovno ľahnúť alebo si zájdem do hotelového baru medzi ostatných hostí. Odkedy som spoznal geocaching, služobky nabrali iný rozmer a opäť som sa na ne začal tešiť. Mestá, z ktorých som predtým videl maximálne okolie hotela, som zrazu preskúmaval do posledného, niekedy aj nevábivého detailu. Jedným z tých, kam chodím častejšie, je aj Bukurešť.
Na kešku sa čas vždy nájde. Môžete si privstať alebo ísť spať o čosi neskôr. Záleží od ročného obdobia, počasia, nálady alebo únavy. Ja mám najradšej večer v deň príchodu. Na hoteli si rýchlo zložím veci, zhodím oblek a prezlečiem sa za geocachera. Zoberiem si pripravenú plnú GC-poľnú a vyberiem sa do večerného mesta zachraňovať ľudí… Pardon, vyberiem sa za keškami, samozrejme.
Príbeh prvý: Bukurešť I
Je večer. Po dlhom dni presedenom v zasadačke bez okien som konečne na hoteli. Táto izba síce okná má, ale sa otvárať nedajú. Som tu s kolegom, zatiaľ muklom. Padá návrh, aby sme zašli na večeru, chceme si dať lokálne špeciality ako mici, sarmale alebo zacuscă. To posledné nie je zákusok, ako by sa z podobnosti slov mohlo zdať, je to predjedlo, dosť často z baklažánu. Na počudovanie kolegu zapínam namiesto vyhľadávača reštaurácií geocachingovú aplikáciu. Už dávnejšie som si vyhliadol jednu D5 kešku, a tá je príhodne umiestnená v blízkej reštaurácii. Kolegu dlho prehovárať nemusím.
Počas objednávania sme si okrem jedla u čašníčky objednali aj kešku. Na tom nie je nič náročné, päť hviezdičiek má preto, že ide o mechanický hlavolam. Vašou úlohou je dostať sa dovnútra kovovej skrinky, kde vás čaká logbook. Ak ste boli tento rok na GeoAwards, tak ste sa v Sade Janka Kráľa s podobnými „krabičkami“ určite stretli. Ich autorom je rovnaký človek, rumunský kešer MosIon. Po podnikoch v rámci Bukurešti, ale aj v iných rumunských mestách, je roztrúsených množstvo jeho hlavolamov. Na vlastnej koži som si odskúšal, že sú hodné päťkovej náročnosti.
V prípade kešky „The Box v.8“ (GC6ZZCH) treba uhádnuť heslo, preklopiť ho do správneho kódu a nastaviť skrutky do správnej polohy. Úloha znie pomerne jednoducho, no na otvorenie hlavolamu nám čas večere nestačil, museli sme si objednať aj vínko. Kolega (nukleárny fyzik) si s tým ani potom neporadil. Po chvíli sa odporúčal a mne konečne napadlo možné heslo. Krabička mi ale ani s ním nešla otvoriť. Vzdal som to a cestou na hotel som si ešte zašiel na tradičku „Romulus and Remus“ (GC1H1TF). Jej náročnosť sa znižuje s blížiacou sa polnocou. Vtedy sa najrušnejšia mestská križovatka, kde je keška uložená, na chvíľu vyľudní. Na izbe som skontaktoval ownera. Potvrdil mi správnosť hesla a poukázal na možnú chybu. Tento hlavolam som však pokoril až pri ďalšej návšteve.
Príbeh druhý: Kluž
Občas nás práca zavedie až ďaleko na východ Rumunska, do Kluže. Toto krásne mesto dýchajúce históriou je rodiskom Mateja Korvína. Jeho soche stojacej uprostred námestia je venovaná virtuálka „Matthias Corvinus Monument“ (GC7B9ED). Keď som sa spýtal miestneho kolegu, či je to ten istý Matej Korvín, ktorý bol uhorským kráľom, odpovedal pobúrene, že nie. Je to rumunský kráľ, ktorý pozdvihol ich národné povedomie. Podobnú dišputu som počul medzi maďarskou kolegyňou a srbským kolegom, keď sa rozčuľoval, prečo je na maďarskej 1000-forintovke podobizeň ich kráľa.
Večer som toho veľa nestihol, tak som si ráno privstal. Vybehol som za keškami, kým kolega ešte spal. V noci nasnežilo, takže šplhanie k zemkeške „Citadel Sand Formations“ (GC6HMN8) v polobotkách bolo celkom zábavné. Ale keška stála za to. Neskôr, pri logovaní, som sa zoznámil s kešerom Mr. Erikusz. Nejakým zázrakom o jeho kešky pravidelne zakopávam, ešte aj v Budapešti.
Príbeh tretí: Bukurešť II
Vstávam skoro ráno ešte pred raňajkami, keďže večer som odpadol rovno do postele. Hotel ešte tvrdo spí. Rýchlo sa prezliekam do kešerského „prevleku“. Na recepcii mávam takmer spiacej recepčnej, pozerá sa na mňa ako na zjavenie. Vhupnem do pomaly sa zobúdzajúceho sa mesta. Dnes sa vyberiem do vzdialenejšej časti mesta, po prvýkrát použijem miestnu MHD. Zaujímavé, cena 24-hodinového lístka je skoro rovnaká ako cena lístka na jednu cestu.
V centre Bukurešti sú veľmi rozšírené „piccolo PET-ky“. Chápem ich použitie v centre mesta, ale niekedy sú uložené dosť nešťastne. V priebehu jediného dňa sa mi podarilo pochovať hneď dve, a to som sa ani veľmi nesnažil. Najprv sa mi jedna neprichytila na plechovú tabulu názvu ulice a spadla za plot. Druhá „ARO building“ (GC5KGMC) mi nenávratne zapadla do hlbín plotovej rúrky.
Večer som sa hneď išiel udať ownerovi, ale na moje počudovanie si z toho veľkú hlavu nerobil. Bol úplne v pohode, asi som nebol jediný. K posledne menovanej keške som sa vracal aj pri ďalších návštevách, ale vždy som ju našiel spadnutú dole. Kešer predo mnou to asi tiež nezvládol. Popri tom som zistil, že Bukurešť má až dva nulté kilometrovníky. Obom bola venovaná keška, ale teraz vidím, že jedna je už archivovaná. Tá, čo zostala, sa volá „PB#02 – km 0“ (GC1V76W).
Príbeh triapoltý: Cestou
Pri dlhých presunoch autom mi vždy padne vhod krátka prestávka. Teším sa o to viac, keď sa mi podarí naplánovať tak, aby bola v blízkosti aj keška. V Rumunsku ešte nie sú všade vybudované diaľnice, väčšinou cestujem po jednoprúdovkách alebo po lokálnej špecialite 1,5 prúdovkách. Mimo miest je kešiek poriedko, takže zastávky si radšej pripravujem vopred. Aj tak kolegovi nie je po vôli každé miesto, kde zastavíme.
Keška „Wooden Church Bucsa/Bucea“ (GC4RR7H) je venovaná drevenému kostolíku v malej dedinke. Po mnohých kilometroch konečne keška na obzore! Kolegovi sa veľmi nechce zastavovať v nejakej hornej dolnej, ale po urputnom naliehaní sa podvolí. Zabočíme na vedľajšiu cestu a asfalt hneď zmizne. Naše auto obkolesí obrovské stádo oviec, ktoré ako na just tadiaľto práve teraz prechádza. Nadávajúceho kolegu ponechávam jeho osudu a utekám ku keške. Krásny drevený kostolík je ako z rozprávky, oproti nemu vidno ďalší kostolík, ale ten je už murovaný. Krásny výhľad ma zrelaxuje, s uspokojenou GC-dušou sa vraciam k autu. Kolega medzitým vychladol a práve telefonuje s manželkou.
Príbeh štvrtý – Bukurešť III
A opäť je mojím cieľom Bukurešť. Kedysi malo toto mesto prezývku Paríž východu. V kešerskom prezlečení vybieham po krátkej večeri do mesta. Šéfa nechávam na hoteli, zatiaľ som sa mu nezdôveril, že patrím k bláznom, čo kade-tade hľadajú plastové krabičky. Tradičné kešky sa mi už pomaly minuli, a tak prichádzajú na rad tie ťažšie. Našťastie, drvivá väčšina listingov je aj v angličtine. Angličtinou sa tu bez problémov dohovoríte, počas socializmu tu nebol ruský jazyk až taký povinný ako u nás a popri francúzštine sa v školách učili aj po anglicky.
Dnes mám v pláne odloviť svoju prvú rumunskú wherigovku. „10 Years Celebration (Romanian Geocaching History)“ (GC281B6) je trochu atypická, ide skôr o akýsi test v rámci 10. výročia geocachingu. Keď dosiahnete určitý počet bodov, zjavia sa vám súradnice. Keďže nie som lokálny, pri niektorých otázkach to bola z mojej strany čistá tipovačka. Potešila ma aj nová virtuálka venovaná slávnej „Casa Poporului“ (GC7B8BZ). Ohromný bukureštský Palác parlamentu je po Pentagóne druhou najväčšou budovou sveta.
Ak budete v Bukurešti a budete mať večer čas, zastavte sa v Epic bare (Strada Colței 50), centre miestnej študentskej scény. Ak budete mať šťastie, natrafíte aj na niektorý z častých eventov miestnej geokomunity. Kedysi tam bola umiestnená aj jedna obrovská keška s rozmermi 1x1x1 meter, ale už odišla na odpočinok do večných lovísk.
Bukurešť bývala rajom psov
Moje prvé návštevy rumunského hlavného mesta boli celkom dobrodružné. Bukurešť bola v tom čase plná túlavých psov. Bolo ich toľko, že vytvárali svorky a správali sa tak, ako im príroda kázala. Stretnúť sa večer sám s takou svorkou bolo celkom o hubu. Obkolesili vás a kruh sa pomaly zmenšoval. V tej chvíli som sa snažil len o jediné – nedať najavo svoj strach. Našťastie si to väčšinou odniesla len nohavica, keďže obyvatelia ich kŕmili až-až. Túlavé psy síce v Rumunsku uvidíte aj dnes, ale veľké svorky sú už našťastie minulosťou.
Na služobky sa teším
Služobné cesty nemusia byť nudné, stačí, ak si ich okoreníte nejakou tou keškou. Vďaka tomu spoznáte krajinu či mesto oveľa detailnejšie. Objavíte skryté krásy a zaujímavosti, ktoré by vám pri klasickej obhliadke unikli. Objavíte históriu in situ bez toho, aby ste museli čítať haldy bedekrov. Spoznáte nových ľudí, ktorých by ste nikdy nestretli. A práve o tom je geocaching.
Záverečný príbeh bez čísla
Kešer cestuje so šéfom v aute počas ďalšej služobnej cesty. Šéf už o jeho záľube vie. V minulosti ho pravidelne žiadal, aby sa cestou niekde zastavili, aby si mohol odloviť kešku. Dnes už však kešer kešku na vyplnenie kalendára nepotrebuje. Šéf je prekvapujúco celý nesvoj. Po chvíli sa kešera spýta: „Dnes na kešku nepôjdeme?“ A tak kešer začne na ďalšej služobnej ceste vypĺňať kalendár modrými otáznikmi.
Ale to už je príbeh niekoho iného. 🙂
Autor textu: Sandman&co
Editor: schevka