Najvyšší vrchol Veľkej Británie Ben Nevis (Beinn Nibheis) sa nachádza v Škótsku, kde sa teraz odohráva tichý boj za nezávislosť a za zotrvanie v únii. Bielo-modré škótske vlajky sme stretávali na každom kroku. Škótsko samotné by si zaslúžilo dlhší výlet, ale nám museli stačiť dva dni a dve noci. Prileteli sme večer, u nás by sme už povedali, že by sa malo stmievať. Ale tu, na 56° severnej šírky, v júni zapadá slnko za horizont až okolo desiatej a poriadna tma vlastne vôbec nenastáva.
Full insurance? Netreba!
Pôžitok zo šoférovania vľavo som tentokrát s radosťou prenechal Brunovi od Nekvoškárov. Sadol som si na najnebezpečnejší flek vedľa vodiča a hral som sa na navigátora, čo už o tom dačo vie. Keďže som vedel, že najohrozenejší je ľavý predný blatník, vydával som pokyny, aby sa Bruno tisol viac na stredovú čiaru. To sa mu aj darilo a tak sme full insurance našťastie využiť nemuseli. Oproti Cypru boli cesty, mimo diaľníc, zväčša bez krajnice a premávka bola o čosi rýchlejšia. Niektoré speed limits som nepochopil, lebo mne to prišlo už dávno za limitom pre takýto typ cesty. No domáci jazdili aj tak ešte o čosi rýchlejšie.
Pred túrou sa treba vyspať
Zuzanka vybrala ubytko v dedinke Doune asi hodinu cesty od Glasgowa, kde sme pristáli. Cestou sme nakúpili v Tescu pod hradom Stirling a vyriešili sme mysterku s umiestnením kľúča v uzamknutej skrinke na kódový zámok. Budíček na ďalší deň sme si stanovili na 4:00 – pre istotu. Takže, poniektorí si pospali štyri hoďky, Zuzanke stačila hoďka, ja som strašil už o pol štvrtej. Halienkovci driemali ešte aj cestou pod Ben Nevis, čo som si ja ako navigátor radšej nedovolil. Dokonca ani Bruno nezaspal, ten si nemohol dovoliť ani mód autopilot, to by sme na žiadny kopec nevyšli.
Nádherná Škótska vysočina
Škótskou vysočinou sme sa prerútili cez cca 100 míľ až do mestečka Fort William. Cestou som fotil o dušu. Zaujali ma mraky v tvare UFO, rašeliniská všade dookola, holé kopce, ale prekvapivo aj lesíky na okrajoch údolia. Prevažuje tu smrek sitkanský, občas vidno aj borovicu alebo smrekovec. Pôvodný dub zimný a jaseň sa vyskytujú iba ojedinele.
Lesníckym okom
Doma som si prečítal, že zalesnenie bolo vykonané za účelom zvýšenia výnosu z pôdy. Pokiaľ vlastníci hospodária podľa štátom schválených regúl, majú nárok na štátnu podporu. (Tak by to malo byť aj u nás!) Tam, kde podporu nepoberajú, si robia, čo chcú. Pozoroval som, ako spracúvajú veterné kalamity – harvestormi. Na rúbaniskách nezostáva nič, len pohádzané konáre. Poškodenie podkôrnym hmyzom vidieť nebolo, či to bolo vlhkou klímou alebo prístupom k spracovaniu kalamít, som sa z auta nedozvedel. (Ale myslím si svoje.)
Ovce v papradí
V rámci optimalizácie nášho športového výkonu som nás znavigoval k „banánovej plantáži“ (GC4Z4E6). Odtiaľ stačilo prekonať už len dva ploty, ktoré nás delili od chodníka vedúceho na vrchol Ben Nevis. Spočiatku sme šli po kameňmi vykladanom chodníku cez ohradené pasienky s roztrúsenými ovcami. Schovávali sa v papradí (orličníku obyčajnom) dorastajúcom do výšky viac ako jeden meter. Občas sa vyskytol náprstník purpurový, krásne narúšajúci jednotvárny zelený porast.
Pravé škótske počasíčko
Stúpanie po úbočí Ben Nevis bolo prijateľné, Bruno to vyjadril slovami „behateľný kopec“. Premiešali sme sa s grupou domácich, občas sme viedli my, občas oni, podľa toho, či sme čakali na Zuzanku alebo nie. Po výstupe do sedla, kde bolo treba odfotiť do earthky GPS na červenej žule, začali serpentíny. Zuzanka nás aj s Brunom pustila dopredu, a tak sme sa jej stratili v hmle na vrchole. Cestou sme prekonali 30-metrové pole starého snehu. Začalo pofukovať, nastalo to pravé škótske počasíčko, už chýbal len vodorovný dážď. Našťastie ten tam čaká na Hulváta, nás nechal na pokoji a doprial nám len „Williho Foga“.
Ben Nevis 1345 m n. m.
Vo vrcholových partiách boli postavení dvojmetroví kamenní mužíci vzdialení od seba cca 50 metrov, presne pre takéto počasie. Ďalej veru ani vidieť nebolo a citeľne sa ochladzovalo. Ben Nevis má vrchol z andezitu, lebo je to vraj „kolapsnutý“ dóm vulkánu. Tak, ďalšia fotka do earthky (GC161P6) na takomto kameni. Na vrchole Ben Nevis sa treba odfotiť, hmla-nehmla, lebo tu máme jednu kešku (GC7B76V) z Virtual Rewards. No a nakoniec aj ten ammo box (GCG6XD), pre ktorý sme sem prišli, treba nájsť, aby sme ďalší dielik do The European Summits puzzle splnili (22. v poradí).
Virtuálka D5/T5
BTW, máte už virtuálku D5/T5? Že nie? Tak táto v Škótsku na vrchole Ben Nevis je určite menej namáhavá ako Toudyho „Koruna Turca“ (GC7B7RX). Tú som radšej dokončil tesne pred týmto výletom, aby ma náhodou nikto nepredbehol. 🙂 Tak ak vypĺňate D/T tabuľku pre virtuálky, neváhajte.
Banánový chodník
Chvíľu sme ešte čakali, či príde aj Zuzanka, ale ona nechala povinnosti na Bruna, veď sú tím. Aj tak hore nebolo dokopy nič vidieť. Dobehli sme ju až cestou dole. Celkovo, aj s prestávkami, sme to otočili za šesť hodín. V okolí chodníka na Ben Nevis sme narátali minimálne 50 šupiek z banánov. Na plantáži sme pritom videli len jeden banán – kešku. Bola v lesíku zamaskovaná ako malilinký banánik. Či to malo súvis s tými šupkami okolo chodníka sme sa nedozvedeli. (Ale ja tuším, že malo.)
Čarodejnícky expres
Máme ešte čas, slnko ešte vysoko, je asi jedna hodina poobede. Z vrcholu Ben Nevis mierime po stopách Harryho Pottera k miestu, kde sa natáčala scéna s parným expresom (GC5A6GM). V okolí sa je na čo pozerať, je tu nejaký národný monument a pekné Loch (jazero). Samozrejme, aj viadukt treba vidieť, hoci sme sa s Brunom bránili, že podriememe radšej v aute.
Po telefonáte, že tam ľudia čakajú na vlak, čo pôjde okolo tretej, sme sa teda prebrali a šli za ostatnými. My pod viadukt a Bruno aj nad. A naozaj! Hogwarts Express sa vyrútil spoza zákruty a foťáky cvakali o stošesť. A to sme ešte nevedeli, že o chvíľu pôjde opačným smerom druhý. Takže sa nám predsa len oplatilo vstávať o tej štvrtej.
Ono to nie je len tak
Do Fort William sme sa vrátili spokojní. Nakúpili sme si na oslavu víťazstva nad ďalším kopcom, tentokrát v Aldi. Merlot zo Španielska s chuťou višní v koncovke zvíťazil nad drahou Škótskou whisky, ktorú predávali len v sedmičkách. Všetci sme dosť skoro postupne pospali. Návšteva hradu, kde sa vraj nakrúcal „Monty Python and the Holy Grail“ (GCJPYV), musela počkať až do rána. Ani len ten Merlot sme nestihli dopiť. Dostal sa na rad až večer pred odletom, keď sme piknikovali v škótskom vetre pri jazere pred Glasgowom.
Na návšteve v Glasgowe
Cestou na letisko sme navštívili monument Williama Wallacea (GC65CAQ). Na parkovisku pod ním sme pristihli časť Sky teamu, ale či bol prítomný aj Froome, to nevieme. Navštívili sme najstarší pub pod hradom Stirling (GC1X84V) a ochutnali škótsku verziu europiva. V Glasgowe sme ešte zašli do katedrály a nekropolisu. Kešky tam buď nie sú, alebo sú to mysterky, a tie sme neriešili.
Čas rozlúčky s naším automatickým golfíkom sa blížil. Po odovzdávke sme už len čakali na odlet smerom na Katowice, aby sme boli nadránom doma v Žiline. Zo škótskej kuchyne sme si s Brunom dožičili len letiskové anglické raňajky na večeru. Steaky si dáme asi až nabudúce v Írsku. Alebo doma. Dovidenia na ďalšom európskom kopci!
Autor textu a fotografií: Ivor (Rizmani)
Editori: schevka, geoPetros
Pobavilo vás Ivorove rozprávanie o výstupe na Ben Nevis? Prečítajte si aj ďalšie príbehy z cyklu The European Summits.
