Je december. Chystáme sa na tradičný nebodíkový event od Mino ZA u Bielych na Kysuciach. Cestou stretávam Bruna s Zuzankou a informujem ich, že Veľká noc a Cyprus idú k sebe. Bruno sa však už dohodol s Kolieskovcami, že počas Veľkonočných sviatkov dobyjú na bicykloch vrcholy Beneluxu. No pre mňa a manželku niet cesty späť, letenky na Cyprus sú už kúpené.
Vymýšľam, ako nezostať pozadu
Treba nám vymyslieť, ako nezostať pozadu v rebríčku, a tak kukám, odkiaľ sa dá do alebo k Beneluxu doletieť za rozumnú cenu. Nachádzam letenky z Košíc do Kolína nad Rýnom a volám Ha-lienkovcov, či do toho idú so mnou. Kupujeme letenky, odlet v piatok, návrat v pondelok. Kratšie sa nedalo, budeme mať jeden deň navyše.
Plánovanie je zase na mne
Plánovanie, ako obvykle, zostáva na mňa. Tak teda plánujem. Na stránke GeoTrophy.net nachádzam okrem kešiek do zbierky Eurosummits ešte aj nemecké puzzle Unesco Heritage. K trom vrcholom Beneluxu tým pádom pribúdajú ďalšie tri kešky a, keď už, prihadzujem ešte aj dve GeoTrophy. Sú blízko a po trase, ktorá sa postupne začína črtať. Pre istotu ešte doplním tisícku kešiek s vyšším počtom FP. Samozrejme, mysterky neriešim.
Ako sa dostať na lietadlo do Košíc?
Baterky do GPS sú nabité, OpenStreetMap Beneluxu stiahnuté. Zostáva vyriešiť problém, ako sa dostať na letisko do Košíc. Zo Žiliny je to jednoduché, vlakom. Ale prečo nejde nič, čím by sme to iste stihli a pritom nemuseli v Košiciach tvrdnúť päť hodín? Vlastne, aké tvrdnutie? Veď sa dá ísť na letisko pešo a popri tom keškovať. Po príchode do Košíc sa nám však do kešiek veľmi nechce. Ochladilo sa a nie je práve príjemne. Rozhodujeme sa, že ideme driemať na letisko, len sa predtým ešte trochu prejdeme.
Mohla to byť príjemná prechádzka
Nuž, nebola to prechádzka ružovým sadom. Chodníky sa pri výpadovke stratili a my sme museli potme kráčať po krajnici. Ale došli sme, čo iné nám už zostávalo, nebudeme predsa v polovici zháňať taxík. Ha-lienkovci tentoraz išli v kompletnej zostave aj s dcérou Lenkou (15), takže som si pripadal ako debo ešte o trochu viac, ako keď ideme sami.
Ak nezaspíme, možno aj odletíme
Košické letisko je ponorené do tmy. Prvé lietadlá odlietajú okolo štvrtej, to naše o šiestej, a ešte sú len dve po polnoci. Každý si nájdeme svoj kútik, my šikovnejší a menej hanbliví (ja a Lenka) obsadzujeme voľne pohodené, čímsi naplnené vrecia a driememe. Po štvrtej sa uvoľní ešte jedno vrece, takže už leží aj Renča. Konečne odlet. Stúpame nad mraky tiahnuce sa až do Kolína, kde pristávame pred ôsmou ráno.
Hľadá sa požičovňa áut
Keby sme vedeli, že Keddy by Europcar je vlastne len Europcar, možno by sme ho našli už na prvýkrát. S kľúčmi sa vydávame do poschodových garáží a v sektore C (to jediné som si zapamätal, keď mi pán vysvetľoval, kde nájdem auto) rozloženom na dvoch dolných poschodiach stláčam diaľkové ovládanie dverí dovtedy, kým sa autíčko neukáže. Čo na tom, že namiesto objednaného VW Polo na nás žmurkne Corsička. Na mobile spúšťam navigáciu od Googlu a hor sa preč, do spleti ciest Beneluxu, do sveta… Teda rád by som, ale navigácia sa na prvý raz nechytá, musíme ešte raz absolvovať okruh letiskom a znovu vchádzame do garáží.
Päť stejdžov na dóme v Aachene
Druhý pokus je úspešnejší, sme vonku, na upršanej a preplnenej diaľnici, smer Aachen. Tam som si už vopred vyhliadol parkovanie pri dóme (Am dom) len za jedno euro na hodinu. Za hodinku skutočne aj dorazíme a v daždi ideme do Dómu. Teda vlastne len k nemu, lebo treba riešiť nejakú zapeklitú earthku (GC35RQ4). Zase hľadám na tomto dóme to isté, čo treba merať aj na Kolínskom, takže najprv dáme DNF a až potom – na daždi a v kose – si čítam pomedzi kvapky na displeji ten správny listing. Päť stejdžov, na každom zistiť, aký je to kameň… Vzdávam to, beriem mobil, obieham katedrálu a fotím, čo vidím. Hádam to doma dám. (Podarilo sa, neskôr som to naozaj, až na jednu otázku, aj dal. Aspoň dúfam, zatiaľ mi owner log nezmazal.)
Také čosi som ešte nevidel
Dovnútra sa dá ísť vraj až od jedenástej. Chvíľu si počkáme, a potom zatajujeme dych nad všetkým tým zlatom po stenách. Takú honosnosť som veru ešte nevidel. Keď vyjdeme, ešte stále prší. Vchádzame do cukrárne, všetko je drahé jak fras, ale dáme si, však sme na dovolenke.
Najvyšší bod v krajine trávy
Odchádzame, smer „krajina trávy“ a jej najvyšší vrch, či vlastne len pevninský bod. Ani meno neviem, však načo, stačí mi fakt, že je to 322,5 m n. m. a ešte pár údajov do eartky (GC2YYE1). 😉 Parkujeme slušne, 850 metrov pod vrcholom, a tých maximálne dvadsať metrov prevýšenia dávame hrdo ako turisti už pešo, hoci sa dalo vyjsť autom až celkom hore. Fotíme sa a fotíme, so slovenskou zástavou, ktorú sme kedysi našli pohodenú na Kope, aj bez nej, s Ivorom a bez, s Petrom aj bez, a tak dokola, však vyššie sa už nedá. No dalo by sa, len keby bola rozhľadňa otvorená.
Ticho a relax
Ešte je tu jeden letterbox (GC2YQRE), čo ide do GeoTrophy. Vyriešime ho, nájdeme peknú krabicu a môžeme ísť ďalej. Je hnusne, je to celé nanič. Nakúpili sme už predtým, v Aldi v Holandsku, lebo ku Kauflandu v Aachene sme nedokázali včas odbočiť, takže môžeme pokračovať v ceste smerom na Raeren. Tam máme zabukované ubytko s názvom „Ruhe und relaxen“ (Ruhe = ticho).
Rozhovory
Preplietame sa mestečkami, všetci mi pospali, tak sa rozprávam len s tetuškou, čo mi vraví doprava a doľava. Len vďaka nej som nezaspal aj ja a trafil som do cieľa. Gott sei dank! Furt je hnusne a sme tu o dve hoďky skôr. Skúšam kontaktovať domácu. Ozve sa záznamník a na konci nahratého odkazu teta s kadenciou guľometu vysype desaťmiestne číslo mobilu. Rozprávam sa s tým záznamníkom trikrát, kým si číslo zapíšem správne. Angličtina je mi nanič, záznamník rozpráva po nemecky, a mne to síce prepína, ale nie zase úplne, len taký mischung, čo mi skôr príde na jazyk. Padajú zo mňa perly ako „Hello, wir sind da“ a podobne.
Zaľahneme, keď sa minie pivo
Tetuška skôr nemôže, namiesto čakania sa s Petrom vydáme do vetra, aspoň na najbližšiu kešku. Keď sa vrátime, teta už dorazila a my môžeme v tichu relaxovať. Nevieme si vybrať izbu a nieto ešte aj posteľ, je ich tam asi desať. Skladáme sa štyria do troch izieb a ideme si zohriať hotovky, čo sme si nakúpili. Sme strašne nevyspatí, preto zaľahneme hneď, ako sa minú všetky plechovky piva. Ráno nás čakajú dva vrcholy a v noci sme toho moc nenaspali. (Až posledný deň pri odchode sme si prečítali, že teta Hidegard by nám nejaké to pivko alebo Bio víno aj predala.)
A čo, veď sme poistení
Ráno sneží. Mám bobky, či sa nebude priveľmi šmýkať. Ale čo, veď máme „full insurance“, hádam dáko bude. Navigácia nás navedie na diaľnicu. Padá otázka, či treba známku. A čo ja viem? (Nie, netreba.) Za hodinu sa ocitáme na nejakej lúke v Luxembursku, odkiaľ sa vraj už vyššie v tejto krajine ísť nedá, ani autom, ani inak. Zase sa fotíme, tentokrát tu nie je nič, čo by signalizovalo, že sme zdolali jeden z najvyšších vrcholov Beneluxu. Nájdeme teda aspoň pekne ukrytú kešku (GC52JN9), ktorá nám potvrdí, že sme naozaj „high“.
Zostáva nám ešte jedna geotrophy
Čaká nás ešte najjužnejší belgický bod, hor sa naň. Volá sa „Shopping cache 4“ (GC1VW06), tak hádam aj čo-to nakúpime na večernú oslavu. Delvita je zásobená lepšie ako Aldi, čosi si vyberáme, ale ceny nič moc. Ja som sa ulakomil na nejaký šalát, čo vyzeral ako parížák, ale bolo tam viac majonézy ako toho výrobného salámu, takže tiež nič moc. Stále vedie ten z Trnavského mýta.
Najvyšší vrch Beneluxu
Ide do tuhého, chystáme sa zdolať najvyšší vrch Beneluxu. Je v Belgicku a schválne som si ho naplánoval na neskôr, lebo hlásia pocitovku -15° C. Corsička síce oznamuje len -3° C, ale iste je menej, lebo je fakt riadna kosa. Motor zrejme zohrial merací bod. Pýtam sa posádky, či nezastavíme skôr a neprejdeme aspoň kúsok pešo, ale hlásia, že „e-e“. Parkujeme teda až pri rozhľadni Signal de Botrange a radšej ani nezisťujeme, či sa na ňu dá dostať. Je hmla, mraky, kosa, vietor, no hnus. Nechcel by som tu teraz byť na biku, ani keby som mal za to istú výhru horskej prémie zo Spring classics. Napriek všetkému nachádzame ammo box (GC11NEV) a môžeme zahlásiť: „Mission completed.“ Fotíme sa (zase) v 700 m n. m. na umelom pahorku, lebo inak by to bolo o pár metrov menej. A potom už len rýchlo do teplého auta.
Magnetku či plyšáka?
Á, ešte treba magnetky, nemajú… Vraj ich dostaneme v infocentre jeden kilometer tamtým smerom. Najprv to infocentrum nevidíme, namiesto toho nájdeme o trochu ďalej pivovar. Na druhý pokus sme správne, akurát z magnetiek sa vykľujú iné, ako Ha-lienky očakávali. Majú len magnetky s obrázkami zvieratiek, bez nápisu, čo sme to vlastne zdolali. Celé nanič. Aj keď – tuším jedného plyšáka z Beneluxu už máme.
Čo s načatým dňom?
Nuž, najlepšie bude nejako sa dostať do tepla „Ticha domova“ a popritom aspoň nejakú tú kešku odloviť. Nakoniec navštívime hrad v blízkej dedine. Dnu sa síce ísť nedá, ale že stojí za to vidieť ho aj zvonku potvrdzuje virtuálka „Burg Raeren“ (GC7B7B2). Ešte stretáme dva kríže pri ceste a dáme aj jedno DNF, lebo keška je disable. Konečne sme na ubytku. Zisťujem, že namiesto pokrájanej slaninky som si kúpil nakrájaný mäsitý bôčik (bacon ako bacon) a keďže k nemu nič nemáme, končí v zmesovom odpade. Tu sa recykluje aj takéto, len presne nevieme ako.
Ardenská špecialita
Takže k Peket Ardennais, čo som kúpil ako nejakú ardenskú špecialitku a vykľul sa z nej 30%-ný špiritus bez príchute, opražená slaninka nebude. Bude musieť stačiť karamel z kockového cukru bez škorice, korenia a klinčekov. Doma som si vygúglil, že Peket je vraj borievka, ale necítili sme, že by v sude bola namočená aspoň jedna vetvička. Nakoniec stačil aj ten karamel. S Renčou sme zdolali fľaštičku, aj čierne šampusové pivko značky Lefe.
S-bahnom do centra Kolína
Ráno sa ide nazad do Kolína. Ešte sa rozlúčime s domácou a znovu vyrážame do tej kosy. Ešteže Corsička kúri dobre a rýchlo. Zase sme na mieste o dve hoďky skôr, ako sa má, ale tentoraz nám rýchlo nájdu dve čisté izby. Zložíme sa a ideme S-bahnom do centra. Je to dobrá voľba. Parkovanie je tam drahé a ja sa vo veľkých mestách za volantom necítim dobre. Na recepcii nám poradili, aby sme si kúpili lístok pre mini-skupinu za 13,10 Eur. S ním môžeme cestovať hore-dolu celý deň. Nakoniec sa nám to aj nejako podarilo, ale neviem presne ako, lebo najprv nám ponúklo čosi za 45 Eur a to sa nám videlo celkom dosť.
Nie je kolínska ako kolínska
Vystupujeme kúsok od katedrály na hlavnej stanici. Stále je pod nulou a pofukuje, ideme sa radšej zohriať k sviečkam dovnútra Dómu. Vo vnútri tiež nie je práve teplo, akurát tam nefučí. Kolínsky dóm je naozaj VEĽKÝ (stavali ho 600 rokov). V Kolíne sa vyrába aj kolínska Eau de Cologne. To som netušil, veď kedysi sme každej voňavke vraveli kolínska. Nugátový praclík obalený mandľovými lupienkami si nedám, nemám rád nugát. Vyriešime eartku (GCZ8H7) a virtuálku (GC5B4A) a ide sa na nákup. Dva plyšáky síce odtiaľto už Lenka má, ale dajaké tričko by sa hodilo a tamto to vyzerá na obchodnú ulicu. Ešteže sú všetky New Yorkery zavreté, však je nedeľa. Dáme si aspoň jahodový zákusok.
Škoda chodiť do Kolína
Výkladné skrine a pri nich žobrák alebo pouličný umelec na každom kroku. V tej kose hrať, nezávidím. Balíme, ideme trochu upratať auto a navštívime blízke KFC (moja prvá skúsenosť). Ráno o piatej vstávame, smer letisko. Moc sme si s Petrom nepospali, ja som vraj chrápal a on stále cmukal. Už len nájsť, kde do frasa sa odovzdáva auto, tú správnu gate, a odlietame z Beneluxu. O chvíľku už pristávame na hrkotavom povrchu letiska v Košiciach. Aj to tričko Lenke nakoniec mama kúpila na košickej stanici. Mali tam aj super pizzu a iné super veci. Škoda chodiť do Kolína, nám stačí aj Kaschau.
Autor textu: Ivor (Rizmani)
Autori fotografií: ha-lienkovci
Editor: schevka, geoPetros
Bavia vás Ivorove cestovateľské články? Chcete vedieť, kam všade na svojom putovaní za najvyššími vrcholmi európskych štátov zavítal a čo tam zažil? Nazrite do našej rubriky Do terénu alebo jednoducho zadajte do vyhľadávania nick Rizmani. A ak by ste chceli spoznať Ivorove názory a pohľad na geocaching a život vôbec, prečítajte si zaujímavý rozhovor O horách, ľuďoch a geocachingu.